Keď som pred dvoma rokmi písala článok zostavený z pohľadníc, ktoré posielal môj dedečko domov v rokoch 1914 - 1918, narazila som na fotku vojakov šplhajúcich sa na vysokú skalu. Na rube fotky bolo napísané "Fotografováno 1916 v červnu na Italské frontě v Tyrolích".
Presnejšiu predstavu, ako to tam vyzeralo, som dostala až počas tohtoročnej dovolenky, v rámci ktorej sme navštívili miesta, na ktorých bol pred mnohými rokmi aj dedečko. Napríklad legendárnu Piavu v meste Piave di Cadore.
A samozrejme Dolomity. Možno bol práve tu, v blízkosti Tre Cime a Monte Paterno, možno na neďalekom Monte Piana, ktoré vidieť oproti.
Všade sa nachádzajú pozostatky vojny. Prevŕtané skaly, vojnové pamätníčky aj pomníky.
Tu žili. Vlastne živorili. Natlačení v bunkroch, ktoré si museli najprv ručne vysekať.
V neustálom strehu. Cez malé štrbiny kontrolovali pozície nepriateľského vojska, ktoré tvorili rovnako živoriaci chudáci.
S bohatými spomienkami na tých, ktorých nechali doma a so skromnou vojenskou výbavou (exponáty odfotené v múzeu 1. svetovej vojny v Timau, Taliansko).
Vybavení ešusom a vyzbrojení muníciou.
Zabíjali a boli zabíjaní. Aj kanónmi vyrobenými v Škodovke.
Z maminho rozprávania poznám viaceré dedečkove vojnové príhody. Neboli veľmi veselé.
Spolu s vojakmi boli v armáde "Einjährige-Freiwillige" - jednoroční dobrovoľníci. Boli to mladíci z lepších rodín a s vyšším vzdelaním, ktorí išli do vojny dobrovoľne a s nadšením, ale bez potrebných skúseností. "Obyčajní" vojaci si uvedomovali, že na nejakú etiketu nie je vojna vhodným miestom. Spávali obutí, aby boli v prípade potreby rýchlo pripravení. Raz v noci uprostred treskúcej zimy dostala skupina povel na akciu. Všetci povyskakovali a utekali von, iba jeden jednoročák sa snažil dostať sa do čižiem, ktoré si na noc vyzul a ktoré mu medzitým zamrzli. Ešte z kopca sa dedečko obzrel dole a vtedy ho naposledy videl, ako skrčený medzi poletujúcimi guľkami bojuje so svojimi čižmami.
Stalo sa to niekde tu?
Vlastne je to jedno. Bojovalo sa takmer všade. Tento kraj je obzvlášť bohatý na vojenské cintoríny. Ležia tu na nich bezmenní, ... (Toblach, Taliansko)
... s menami, ... (Taliansko)
... s fotkou vojenskou, ... (Aquileia, Taliansko)
... i s fotkami civilnými (v Dolomitoch, Taliansko).
Padli v rôznych končinách - Francúz Joseph na Balkáne za Francúzsko (Skopje, Macedónsko)...
... a Slovák Jozef v Taliansku za cisára pána a jeho rodinu (Toblach, Taliansko).
Ležia tu spolu - kresťan vedľa moslima, ... (Skopje, Macedónsko)
... Bosniak vedľa Maďara (Toblach, Taliansko).
Ležia ich tu desiatky (Aquileia, Taliansko), ...
... stovky (Taliansko) a ...
... Skopje (Macedónsko), ...
... viac ako tisíc - presne 1259 (Toblach, Taliansko).
Podľa niektorých údajov až desať miliónov. Pochovaných po celom svete pod pomníkmi so slovami slávy a nevymožiteľnými sľubmi o nezabúdaní.
Když se Švejk s Vodičkou loučil, poněvadž každého odváděli k jejich části, řekl Švejk: "Až bude po tý vojně, tak mě přijď navštívit. Najdeš mě každý večer u Kalicha na Bojišti."
Potom se vzdálili a bylo slyšet zas za hodnou chvíli za rohem z druhé řady baráku hlas Vodičky: "Švejku, Švejku, jaký mají pivo u Kalicha?"
A jako ozvěna ozvala se Švejkova odpověď: "Velkopopovický."
"Já myslel, že smíchovský," volal z dálky sapér Vodička.
"Mají tam taky holky," křičel Švejk.
"Tedy po válce v šest hodin večer, "křičel zezdola Vodička.
Přijď raděj vo půl sedmý, kdybych se někde vopozdil," odpovídal Švejk.
Potom ozval se ještě, již z velké dálky, Vodička: "V šest hodin nemůžeš přijít?"
"Tak přijdu tedy v šest," slyšel Vodička odpověď vzdalujícího se kamaráda.
(Jaroslav Hašek - Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války, vyšlo v edícii Svetová knižnica SME v roku 2005)
Prvá svetová vojna sa skončila podpísaním prímeria 11. novembra 1918. Švejk s Vodičkom sa mali stretnúť u Kalicha presne pred deväťdesiatimi rokmi.
S desiatimi miliónmi ľudí sa po vojne už nikto nestretol.
