Jeho otec, môj dedko, pracoval na železnici. Túto fotku železničiarov z roku 1923 ste mohli vidieť v článku o jeho pracovnej knižke. Dedko je prvý zľava.
Na železnici pracoval od roku 1922 do roku 1947, kedy odišiel do penzie.
Nedajte sa zmiasť tým, že na niektorých dokumentoch je uvedený Štefan a na iných Rudolf. Dedko bol krstený ako Štefan a Rudolfom sa stal až po birmovke. Pravdepodobne sa mu nové meno páčilo viac, lebo Rudolfom nazval aj svojho syna a tak založil rodinnú rudolfínsku tradíciu, ktorá úspešne pokračuje aj v súčasnosti. No a na úradoch si zrejme každý úradník vybral meno, ktoré sa viac páčilo jemu. Vtedy na tom asi až tak nezáležalo.
Práca to bola určite náročná a pracovníci boli pravidelne hodnotení, či sú spôsobilí na danú prácu, prípadne či nemajú na viac.
Na druhej strane prinášala množstvo výhod. Okrem spoločenského honoru to boli na tie časy aj nadštandardné vymoženosti - služobný postup, definitíva, rôzne sociálne dávky, vysoké penzie, deputátne uhlie a iné.
Ja si napríklad pamätám plot okolo kurína, ktorý dedko s kamarátmi postavil s použitím vyradených drevených podvalov.
A prirodzene nechýbali ani najtypickejšie benefity železničiarskej profesie - "režijky", teda preukážky, ktoré oprávňovali zamestnanca a jeho rodinu jazdiť vlakmi zadarmo.
Otec spomínal, že každé nedeľné popoludnie chodievali do Rajeckých Teplíc. Jazierko s loďkami a ostrovčekom uprostred, kúpeľní hostia, malé cukrárničky - kúpeľné mestečko vzdialené polhodinku cesty vlakom malo pre chlapca z ulice na periférii priemyselného mesta nezabudnuteľné čaro, ktoré natrvalo ostalo v jeho spomienkach aj po tom, ako spoznal zo sveta viac.
Vláčik premáva doteraz. Vo svojej dlhodobej histórii toho zažil už ozaj všeličo. Jeho trať bola nazvaná aj "koľajami smrti", pretože v roku 1942 bolo zo zastávky Žilina - Záriečie deportovaných vyše osemnásťtisíc židovských občanov do koncentračných táborov. Dnes túto smutnú éru pripomína pamätník pred kasárňami, v ktorých boli Židia z celého Slovenska pred odsunom sústreďovaní.
Ešte s jednou vojnovou udalosťou roku 1942 je trať - hoci len nepriamo - spojená. Neďaleko zastávky v Poluvsí je rodný dom výsadkára Jozefa Gabčíka, ktorý v máji 1942 spolu s Janom Kubišom vykonali v Prahe atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.
Hovorovo sa vláčik nazýva aj "Rajecká Anča". Ako prišiel k tomuto menu netuším, zato viem celkom presne, kedy vyrazil na cesty po prvý raz. Bolo to 10. októbra 1899 a dnes je tomu presne 111 rokov.
Dostala som sa k zaujímavým kópiám dokumentov zo štátneho archívu v Bytči. Vyplýva z nich, že obce ležiace pri Rajčianke začali plánovať už v roku 1894 výstavbu úzkorozchodnej železnice Žilina - Rajec. V zápisnici zo zasadania obecného zastupiteľstva – Rajec, zo dňa 26.9.1894 sa píše, že Gregersen G. a synovia, Oesterreicher Jószef, Smialovszky Valér a ich spoločníci žiadajú obec o finančnú podporu pri výstavbe. Na základe rôznych paragrafov sa predseda a celé zastupiteľstvo jednohlasne uznieslo, že
z dôvodu toho, že výstavba úzkokoľajky je možná len za predpokladu finančného a materiálneho príspevku obce;
z dôvodu toho, že plánovaná železnica rieši dopravnú a priemyselnú situáciu obce;
z dôvodu toho, že železnica môže zvýšiť životnú úroveň obce a jeho občanov;
z dôvodu toho, že vznik železnice bolo dávne prianie celej obce
je obec pripravená tento projekt finančne aj materiálne podporovať.
Ďalej sa píše o tom, že ak spoločníci dostanú schválené stavebné povolenie, obec im zadarmo, formou daru prenechá všetku pôdu (pozemky), cez ktorú železnica povedie, teda pokiaľ pôjde konkrétne o pôdu v majetku obce. Zároveň im obec prenechá aj pozemky na vybudovanie tehelne, drtičky kameňa a iných pomocných stavieb. Počas 50 nasledujúcich rokov bude prispievať na železnicu čiastkou 3000 forintov a tiež bude spoločníkom nápomocná pri vyvlastňovaní súkromných pozemkov potrebných pre trať a bude sa všemožne snažiť zaistiť, aby spoločníci potrebné pozemky získali za čo najnižšie ceny, prípadne ich dostali do daru.
Zámer vybudovať úzkorozchodnú železnicu sa nakoniec nezrealizoval, ale už o päť rokov sa začala výstavba 22 kilometrov dlhej trate Žilina - Rajec s normálnym rozchodom, po ktorej premávajú vlaky doteraz. Pôvodne sa uvažovalo s tým, že neskôr bude trať potiahnutá až do Prievidze, ale k tomu už nedošlo.
Už 111 rokov trať končí pár metrov za rajeckou stanicou.
Výstavba železnice bola naplánovaná na 16.1.1899 (viď zápisnica z 1.1.1899) a ako som už spomenula, vlaky na nej začali premávať o necelých deväť mesiacov.
Počas výstavby boli postavené aj staničné budovy, z ktorých niektoré stoja dodnes v takmer nezmenenej podobe.
"Ctihodný pán podžupan!" - takto začina list doktora práv Dávida Friednera o tom, že na prevádzku sa zaviazalo prispievať počas nasledujúcich 50 rokov 19 obcí ležiacich v blízkosti železnice. Boli to nielen tie, v ktorých mal vlak zastávky, ale aj také, cez ktoré trať neviedla, napríklad Ďurčina, Kunerad, Fačkov alebo Rajecká Lesná (Frivald). Príspevky boli odstupňované podľa veľkosti, najvyšší, 6000 korún, mal platiť Rajec, najnižšie Porúbka a Ilové (v súčasnosti časť Lietavskej Lúčky) po 20 korún ročne.
Na rajecký vláčik mám množstvo spomienok.
Ako dieťa som ním každé leto absolvovala s pobožnou babičkou a jej kostolnou partičkou krížové výpravy na kalvárie do Frivaldu (Rajeckej Lesnej) a Domaniže.
S rodičmi, plávacím kolesom a dekou sme chodievali vlakom na kúpalisko v Rajeckých Tepliciach a keď neskôr naši našetrili na auto, na starej ceste medzi Lietavskou Lúčkou a Poluvsím sme sa s Ančou križovali zakaždým aspoň trikrát.
Štyri roky som denne počúvala pískanie mašinky pod oknami zédeešky a ďalšie štyri pod oknami gymnázia.
Ako banková pracovníčka som vlakom chodievala do Rajca pravidelne kontrolovať, či sú naše peniaze, ktoré sme požičali tamojším podnikateľským subjektom, v dobrých rukách.
A ak sa poriadne vykloním z okna nahrávačky, kde pracujem teraz, môžem vidieť Rajeckú Anču každý deň.
Stojedenásťročná stará dáma kráča s dobou - má svoj fanklub aj stránku na Facebooku. Spieva sa o nej v pesničke, ktorú hrávame v našom rádiu jubilantom. Prostredníctvom nej je vláčik takmer každý víkend prítomný v rodinách pri radostných udalostiach. Občas pomáha aj pri tých smutných - pred pár rokmi nás s prosbou o informáciu kontaktovala rodina z Bratislavy, pieseň chceli dať zahrať otcovi na jeho poslednej ceste.
Prajem dnešnej oslávenkyni ešte mnoho rokov a aby sa aj naďalej tešila priazni svojich fanúšikov.
Pod malým vrchom, čo kľačí a spája dedinky obývané,
len raz si v nej žil, predsa ťa spájajú spomienky s ňou viazané.
Dotyk s ňou teší, veď nechals tu mladosť, mnoho liet, čo si mal rád,
tak obzri sa spätne a vracaj sa k nám, veselo zaspomínaj.
Rajeckou dolinou už príde k nám vláčik čo nechodí nikdy sám.
Rajecký kostolík stojí a tam bez kožkárov je sám.
Text napísaný kurzívou je z piesne Rajeckou dolinou od Martina Pauka zo skupiny Rytmus z Rajeckej doliny
Za preklad maďarských textov ďakujem Tiborovi Fehérovi
