Moja Eska a ja
Na počiatku bola menová reforma v roku 1953, ktorá spôsobila, že korunky, ktoré si mama odkladala na motorku, jej po prepočte 5:1 vystačili len na bicykel - výrobok svetoznámej továrne n.p. Eska Cheb. Po svadbe sa spolu s elegantnou bordovou Eskou presťahovali z rodnej Moravy na Slovensko.
Eska sa začala meniť. Najprv pribudlo detské sedadlo a "stupačky". Vybavení károvanou dekou, umelohmotnou fľašou s "malinovkou" vo vyblednutom ruksaku a s plavkami oblečenými pod šatami sme každú nedeľu chodievali na Kysucu. Áut bolo veľmi málo a cesta za vodou bola celkom príjemná. Na Eske sa viezla mama s bratom, mňa viezol otec. Pamätám, sa, ako som raz nechtiac dala nohu medzi "špajdle" a zapríčinila nepekný pád. Bolo to ešte neďaleko domu, bicykel bol dosť zničený a tak sme ho zaniesli domov a na Kysucu sme išli autobusom. Až na ďalší deň sa otec u lekára dozvedel, že má zlomenú ruku.
Po čase sme s bratom vyrástli z detských sedadiel aj zo spoločného Pioniera a začali sme sa voziť na "dospeláckych" bicykloch. Každé popoludnie sme sa ako mnoho rovesníkov s kľúčikmi na krku preháňali po okolitých uliciach. Eske pribudli nové škrabance. Raz sme sa sami vybrali do Strečna. V tamojšom motoreste sme si vypýtali pohár vody a po krátkom oddychu sme sa hneď vracali domov. Hoci vtedy nebola premávka taká hustá ako teraz, rodičia sa dodatočne poriadne vyľakali, keď sme sa im s tým večer priznali.
A čas nezastal. Mala som krásnych sedemnásť a Eska ako vždy o tri viac. Dosť som sa za ňu hanbila - bolo pre mňa strašne nepríjemné mať dvadsaťročnú rárohu, kým rovesníci sa preháňali na moderných Favoritoch a niektorí vlastnili elegantné skladačky - tak som sa ju pokúsila imidžovo vylepšiť premaľovaním nažlto. Ak si predtým Esku aj niekto nevšimol, po tejto úprave už žiadnej pozornosti neušla. Každý podvečer som brázdila tiché ulice mesta a motala sa hlavne v blízkosti bydliska mojej tajnej platonickej lásky. Aká šťastná som bývala, keď som HO zazrela aspoň z diaľky...
Prešlo pár rokov, vydala som sa a po dvojnásobnej materskej nastúpila pracovať do banky. A opäť som oprášila Esku. Jej žltá farba sa mi zdala príliš výstredná, tak som ju premaľovala - na oranžovo. Trochu som jej vylepšila hardvér - dostala nosič, predné a zadné svetlo a nové riadidlá. Chodievala som na nej do práce. Raz ma vedúci upozornil, že by som ju nemala nechávať zaparkovanú pred vchodom, lebo nepôsobí príliš esteticky. To ma spravodlivo rozhnevalo, ale neodradilo. Vedenie potom radšej zabezpečilo stojany na bicykle diskrétne ukryté pred útlocitným zrakom našich potencionálnych klientov.
Postupne pribúdalo áut na cestách, jazda na bicykli sa stala nebezpečnejšou, ja pohodlnejšou a Eska bola dlhé roky odložená v garáži. Minulý rok sme si kúpili nový moderný bicykel pre celú rodinu a pri tej príležitosti začal manžel robiť inventarizáciu a vyraďovanie. Zazrela som, ako vyvliekol zaprášenú Esku a nahlas rozmýšľal, kde najbližšie sa nachádza zberňa druhotných surovín.
Tak to teda nie! To sa nikdy nestane! Nevnímajúc jeho pochybovačné reči som Esku vyumývala, ponatierala jej telo petrolejom ako za starých čias, prifúkla jej trochu vzduchu do duší a aby som dokázala, že to nie je len nejaký môj nový vrtoch, začala som na nej opäť jazdiť do roboty.
A tak síce chodím na Eske ako kedysi, ale mnohé sa zmenilo. Otec už nežije, na Kysuci som sa nebola kúpať vyše tridsať rokov a mojim deťom by som nikdy nedovolila samým ísť na bicykli do Strečna. Ani ten motorest už neexistuje. Podvečerné ulice nebývajú tiché, Favority a skladačky vyšli z módy a na meno a tvár mojej platonickej lásky si spomínam len matne. V banke už nerobím a národný podnik Eska Cheb padol za obeť konkurencii po nežnej revolúcii.
Moja Eska prekročila päťdesiatku a mňa to čoskoro čaká tiež. Stále je medzi nami ten trojročný vekový rozdiel.
Teraz mi však už vôbec nepripadá stará a škaredá. S pribúdajúcim vekom som sa trocha zmenila. Už dávno nie je pre mňa vzhľad hlavným kritériom hodnotenia ani dôvodom pre komplexy. Mám svoje presvedčenie a priority a absolútne ma netrápi, čo si kto o mne myslí alebo koľkí so mnou nesúhlasia. Za najdôležitejšie pokladám čisté svedomie, spokojnosť a vnútornú harmóniu.
Staré veci vo mne už nevyvolávajú nepríjemné pocity. Naopak, sú zásobárňou tých najkrajších spomienok. A to je tá relativita (nielen) v mojom vzťahu k Eske.
