"Poslal som ti zopár linkov na cestovanie vlakmi po Ukrajine", povedal mi Jakub, keď sme sa náhodou stretli doma aj live. "Keď si ich prečítaš, budeš ľutovať, že nejdeme už dnes." Nemal úplnú pravdu.
Tohtoročný dovolenkový výber sme odsúhlasili jednomyselne. Balkán mi je sympatický od mojej prvej zahraničnej cesty a Grécko som si zamilovala začiatkom deväťdesiatych rokov, keď sme v malej dedinke Leptokaria tri po sebe nasledujúce letá vychutnávali krásy tejto príjemnej krajiny.
Dve hrivny, niekoľko dolárov, nedotknuté zásoby Acylpyrínu a Endiaronu a neutichajúca chuť spoznávať, ktoré nám ostali z posledného výletu, boli dostatočným dôvodom, aby sme sa so synom po troch týždňoch opäť vybrali smerom na východ.
Keď mi syn večer pred našou cestou do Solotviny dal prečítať reportáž českých turistov, nemala som z toho najlepší pocit. Keď mi však povedal, že táto reportáž bola zo všetkých, ktoré sa týkajú nášho cieľa, najpriaznivejšia, začala som sa báť.
Trochu som sa nechala ukolísať nemeckým príslovím, že keď prichádzajú anjeli, nebo sa smeje. Ale teraz to neplatilo ani na 50 %. Niekedy sa to stáva. Zažili sme to už v roku 1975 počas našej prvej dovolenky na "Západe", keď v Makarskej pršalo a pršalo a my sme sa len bezmocne prizerali palcovým titulkom v miestnych novinách, ktoré radostne oznamovali "KONAČNO KIŠA!" (Konečne dážď).
Keď mi syn navrhol, aby sme si v sobotu urobili výlet na Ukrajinu, nenamietala som. Mám príliš dobrodružnú povahu na to, aby som si podobný zážitok nechala ujsť a tak som jeho návrh s nadšením prijala, podobne ako som pred tromi rokmi súhlasila s jeho nápadom počas pobytu v Čiernej Hore odskočiť si do Albánska.
