Dovolenka

Občas mi robia spoločnosť pozvaní básnici. Vyberanú... Nemávame veľa času, ale vieme si to užiť... Slyším to, co jiní neslyší, bosé nohy chodit po plyši. / Vzdechy pod pečetí v dopise, chvění strun, když struna nechví se. / Prchávaje někdy od lidí, vidím to, co jiní nevidí. / ...abych nekles pod tvá kolena. Nejkrásnější bývá šílená.**


O chvíľu ma hľadajú detské hlasy. Nájde ma detská radosť. Objímajú ma detské otázky: "Ty si tu?" „Môžeme tu s Tebou byť?“ Zase spolu SME. Detský štebot prehluší šepot básnika. Malá ruka mi po chrbte kreslí hádanky. Zimomravé príjemno mi zohrieva dušu. Viem to mať rada . Mám chuť zastaviť túto n ádhernú obyčajnosť, v ktorej mi nevadí, že nemáme na dovolenku. Vedia to chápať - malé múdre hlavičky. Nevedia mať nároky (kým ich to nenaučím). Zahrajú mi divadlo o Spoločenstve prsteňa. Rozkošná improvizácia ma rozosmieva... „Pane Frodo, pane Frodo...“ - imitácia Samovho hlasu je komická... aj pre nich... Zhodneme sa, že najkrajší je Aragorn . Rozmýšľam, či by ich to napadlo, keby sme boli niekde pri mori...



** PÍSEŇ O LÁSCE od Jaroslava Seiferta