Dvanáste prikázanie: Prejavom súcitu nezabiješ!

Bolo nás tam asi dvadsať najpovolanejších z našej bohato-rozvetvenej rodiny. V takejto zostave sa stretáme poväčšinou už len na karoch. Ale tentoraz to bola oslava tetinej sedemdesiatky.

Celkom som sa bavila. Ako vždy, keď sme ja a moje deti kontra ostatní. V takýchto situáciách sme vždy dobre zohratí. Mali sme osobitný stôl. A všetko im bolo smiešne. Deti majú zvláštnu danosť vyberať z rozhovorov dospelých vety z kontextu a dávať im iný význam. Iné významy. Mnoho iných významov... A mne to za takýchto okolností vyhovuje. Viac ako rozoberať choroby, starosti, známych či neznámych. Na to sa nikdy nevydržím sústrediť dlhšie ako šesť a pol minúty. Bezpochyby.

Teta nemá vlastné deti. A tak nás má rada všetkých. Aj my ju. Vyzerá dobre. Najviac na päťdesiat. Je stále vitálna a veľmi všetečná. Ovláda celú nadväznú analýzu pokrvných aj nepokrvných vzťahov nášho naozaj širokého príbuzenstva. Ja sa to nikdy nenaučím. Každý vzdialenejší príbuzenský vzťah zabudnem ešte skôr ako mi ho stihne dovysvetľovať.

Celý čas nepovedal ani slovo. Aspoň ja som ho nepočula ani nevidela nič povedať. Možno nejaké „ďakujem“ alebo „neprosím si“. Neviem. Ani to som nepostrehla. Hľadala som v jeho tvári nejakú podobnosť s jeho mamou, ale nedarilo sa mi. Možno sa podobá viac na otca. Ale toho si už veľmi nepamätám, dávno som ho nevidela. Ani jeho mamu, ale aspoň si ju stále pamätám takú, aká bola pred tým. Je to moja sesternica, ale nevideli sme sa už celé roky. Ako mladá bola veľmi pekná. Aj sebavedomá. Pamätám si, keď sa vydávala, akí sme boli všetci hrdí na krásnu nevestu. Mám o deväť rokov menej ako ona a v tom veku bola pre mňa ideálnou predlohou.

Ochorela krátko potom ako sa narodil. On. Jej prvé dieťa. Aj posledné. Diagnóza – skleróza multiplex. Odporná choroba. Svalstvo dolných končatín jej mozog neovláda už viac ako desať rokov. Postupne jej ochrnula celá spodná časť tela. V poslednom čase je to čoraz horšie aj s rukami. Odkedy je na vozíčku, z bytu nevyšla. Zanevrela. Nikdy sa so svojím stavom nezmierila. Nemala to vzdať, aspoň kvôli nemu nie, ale ona rezignovala. Opatruje ju jej mama – jeho babi. Nebýva s ňou. Denne k nej cestuje cez celé mesto.

Jej muž, keď pre neho ako žena prestala byť použiteľná, si našiel inú. Odišiel. Iná mala tri deti. Asi po troch rokoch zrazu nemali kde bývať. A tak sa vrátil. Do jej bytu. Za krátky čas aj iná s tromi deťmi. Lebo veď, ona tu už dlho nebude a z bytu mu aj tak nič nevyplatila. Taký „prototyp pevného charakteru“ - s hajzlami si tento svet nikdy nevie poradiť.

Nevydržal to. Odišiel bývať k babi. Už dva roky nebýva so svojou chorou mamou. Práve skončil strednú školu. Nemá jasný cieľ ani predstavu čo ďalej...

Za celý čas sa ani raz neusmial. Nemyslím si, že chcel prísť na tú oslavu. Jeho babi vie byť razantná a zrejme nemal veľmi na výber. No v jeho pohľade bol akýsi zvláštny pokoj. Nevadilo mu, že sa s ním nikto nerozpráva. Nestál o to. Akoby mu rola pozorovateľa vyhovovala. Cítila som, ako nás čosi spája. Rovnako zhrýzavý, protivný cit. Nenávisť. Odpor k súcitu. Nenávidí ho presne tak, ako ja. Prejavy ľútosti, ktoré vám nijako nepomôžu. Naopak, udržiavajú vás v zúfalstve.

Stále cítim tú tupú bezmocnosť, ktorú som musela vytrpieť pri súcitných prejavoch, keď mi zomrel muž. Mala som chuť opľuť každého, kto nado mnou zalomil rukami a zabedákal: „Chúďatko, čo teraz budeš robiť? Sama s toľkými deťmi!“ Chcelo sa mi kričať: „Neviem, čo budem robiť! Dofrasa! Neviem, čo budem robiť! Viem iba to, že sa mi nechce tolerovať váš úbohý súcit, lebo mám toho dosť aj bez neho! Viem iba to, že budem žiť! Dofrasa! Lebo musím! Lebo nemám na výber! Dofrasa! Až kým ma vaša beznádej nezabije!“ Dofrasa! Vysvetlite ľuďom, že nepotrebujete ich obmedzený súcit. Že všetko, čo potrebujete je, aby vám iba pomohli veriť. Veriť, že všetko bude zasa dobré.

Že v tejto bezbrehej rieke plnej životných úderov raz určite narazíte na malý ostovček, kde na vás bude cez deň svietiť slnko a večer hviezdy a kde budete miesto bolesti cítiť lásku. Celkom určite!

Ale ľudia vám nedokážu dať to, v čo sami neveria.

A ja by som veľmi chcela, aby uveril. Aby uveril, že sa ešte niekedy bude smiať so svojou mamou. Možno naposledy. Ale určite. Že príde čas, keď stretne lásku, ktorá bude patriť jemu a život ho začne baviť. Možno prvýkrát. Ale určite.


Trináste: A nádej poskytneš!