Ja viem, všetko je také zamotané. V snahe vymotať sa, motáme sa viac a viac... Po chodníku od nás k sebe nedokážeme prísť po seba. A to je hlúpe. Tak našsky. Tak sa pri! Tomuto sa nevzoprieš. Si stvorený tak, že ťa tvoje zranenie vždy bude bolieť viac ako to moje. Myslíš, že to je sebeckosť? Nie, to je človečia zákonitosť. Ty si ju ani nevymyslel, ani ju nezmeníš. Iba ak nájdeš v sebe toľko sily... Voľba je na tebe..., len neodsudzuj tých, čo to nedokážu. Každý hľadáme to pre nás dokonalé... A mnohí z toho osirievame. Ale nie všetci. Čo nevidiš? Sú takí, čo sa dokážu uskromniť. A nimi sa váži a nie pohŕda. Žijú s vlastnou nedokonalosťou v nedokonalom vzťahu. Vedia o tom, aj keď sa ti na pohľad zdá, že nie. Ver mi, vedia. Iba to nepotrebujú donekonečna rozpitvávať ako mŕtvu sasanku. Vedia žiť pre to, aby sa dožili zajtrajšieho rána. A aby v ňom mali z čoho žiť. Skromne žiť. A pracovať. Nerozmýšľať nad šťastím...iba ho brať, keď chodí a čakať, keď nechodí... Lebo tak je to normálne. Tak načo... chcieť viac? Viac ťa múdrym neurobí. Menej áno. Tak to tu chodí. Len Dokonalý mohol vymyslieť takúto neúmeru pre ľudí. Páči sa mi. Lebo v nej dokážem povedať: Poníž ma, keď musíš, ja to vydržím, ale tebe to nepomôže.
Tak vidíš. Tento Svet sa naplače dosť. Nenosme mu ďalšie bolesti.
Poď, skúsime to spolu. Ak teraz vravíš: nerozumiem ti, vravím ti: no a čo, ja viem. To sa nedá... Tak ma ber - aká som..., tak sa ber - aký si... - to sa dá. Niekedy stačí málo - trápny vtip, zasmiať sa spolu - to sa dá...
