Moje blúdenie (nedeľná trilógia)

Odpusť...

Viem, že ma chceš, Bože,
že mám byť Tvoja.
Aj ja chcem - chcela som, lenže,
som stále svoja.

V zajatí slabosti,
tej, v ktorej si ma stvoril.
Bojovať? Brániť sa?
Útek si nedovolil.

Ty si ten mocnejší.
Tak na čo stále čakáš?
Čakáš, čo urobím
a potom mi to zrátaš?

Nechcem Ťa takého.
Buď ku mne chvíľu milý.
Šťastie mám odmietať,
v láske sa iba mýliť.

Poznáš ma. Viem ľúbiť.
A snáď len to viem dobre.
Netráp ma, nežiarli,
chcem z lásky iba drobné.

Vdychovať spomienky,
v nich cítiť sladké pery
a v každom výdychu
mať kúsok roztúženej nehy.

Tak zavri oči, Bože,
nech Ťa to menej bolí.
Aj krásny hriech je hriech.
Len sa mu ťažšie verí.


Odpoveď

Písať, či nepísať?
Dokázať netúžiť.
Mať silu. Kde ju vziať?
Ako sa nesúžiť?
Boh mi ju ponúka.
Len neviem, či ju chcem.
Prečo je hriech pekný?
- na to sa spytujem.
Odpoveď nedáva.
Verí, že nezlyhám.
Verí, či len dúfa?
Zas sa v ňom nevyznám.

Diabol, ten vie, čo chce.
Taký je snaživý.
Nečaká, len koná.
Víťazstva dychtivý.

A čo ja?!
Čo ja chcem, nikoho nemorí?
Chcem Boha aj lásku!
Takých je! - hovorí.


Jediné čo viem

Mám s Teba zmätok,
milý Bože.
Ponúkaš nádej pre večnosť.
Pre túto chvíľu
strasti a smútok.
Otoč tú kartu,
mám už dosť.

Dávaš čo nepýtam,
chceš brať čo si nedal.
Stále Ťa baví táto hra.
Tak zbieraj slzy,
úsmev Ti nedám,
dnes nie,
snáď zajtra - pozajtra...

Tak mi to prepáč.
Skúsim byť iná.
Chceš vernosť - viem.
To nezvládnem.
Pre môj hriech si dal vlastného syna.
A ja Ťa preto milujem.