Borec...

V celom vesmíre existuje len jedna osoba, ktorej nemám dosť. Taká špeciálna. Milovník opovrhujúci sebaničením s kratastrofálnym pocitom zadosťučinenia po čomkoľvek. Je jedno čo robí, je si istý, že vydal energie aj za troch. Mať tak jeho sebavedomie. Sedím a počúvam ďalší neuveriteľný príbeh o tisícnohej stonožke, ktorá mu liezla na zápästí, o tom, ako s ňou sotva pol hodinu bojoval a následne ju rozpučil opätkom ťažkých topánok. Taký fenomenálny kretén na tomto svete ešte nežil.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (0)

Mala som práve dosť uponáhľaný deň. Nič som nestíhala a preto som sa snažila polovicu vecí presunúť, rýchlo dokončiť, alebo nejako odignorovať. Bohužiaľ, práve vtedy, keď človek nejmenej potrebuje, zavolá. “Ahoj cica, nemáš chuť dnes niekam vybehnúť?? Pozývam Ťa na nejaký drinčík...” povie borec. Nie, nemám chuť! Nejako jemne naznačím, že dnes to vôbec nepripadá do úvahy. Ale on je hluchý ani sto volov. “A ak by som Ťa pozval na večeru? Čo povieš? Hmmm...?” borec vymyslel ďalší neuveriteľný plán! Hladná nie som. Nič nepotrebujem. Možno ak- položiť túto rakovinotvornú vecičku z môjho ucha. “Vieš, ja som práve jedla,” odpoviem mu, “a vybíja sa mi mobil..., takže sa mi ozvi neskôr, dobre?” snažím sa vykľučkovať. Akože sa vybijem... Síce neviem po koľkých minútach sa bežne vybíja mobil. Zistím. Na prehliadači nie je nič. Tak mu len šomrem do telefónu, aké nemožné sú tie mobily, že sú to samé .... a veselo sa zasmejem do telefónu. Potom sa konečne “vybijem”. Huráááá... Heuréka!

Pustím sa vybavovať zvyšok vecí. Čo môžeš urobiť dnes, odlož na zajtra a máš deň voľna... Pekná myšlienka!!! Lenže dnes, aj keď by som všetky veci odložila, zaberie to toľko času, že nemá zmysel si žiadny deň voľna predstavovať. Len si povzdychnem a pustím sa do toho.
Sotva o päť sekúnd, ba ani o toľko nie zazvoní pevná linka. Aké perfektné, že v práci mám aj pevnú linku!!! Čo ak by sa mi vybil mobil?! Dnes by som ocenila presný opak. Žiadna pevná linka, žiadny mobil. Čo takto návrat do stredoveku? Stiahnem brucho. Predstavujem si tiesnivú šnurovačku. Prsia na klúčnych kostiach. Au!

Položím ruku na slúchadlo. Všetky sily ho uchopia a ťahajú k uchu. Vedela by som opísať celú večnosť v tomto jednom pohybe. “Prosím..” nevtieravo nadhodím. A môžete hádať, kto sa ozve. Borec. Šakal. Hyena. Nechutné prasa. Načo toľko opisov? “Cica, neskočíme spolu do mesta?” ozve sa slizký hlas.
Skočiť môžem, ale akurát tak na tvoj krk, ak mi ešte raz povieš cica. Čo sme spolu husy pásli?! Nie.
Pán neoblomný sa dá do reči. Rozpráva o svojej práci, o tom, aký skvelý je, ako ho žerú obchodní partneri a nezabudne len okrajovo pripomenúť, že šéf ho priam miluje. Načo skromnosť, keď borec má na všetkých a všetko. Kam sa hrabe Ghándí... keď mám na telefóne pána “všetkoviem-všadesombol”. No povedzte, nie je to úžasné??

Už len zopár slov. Tuším, že náš plodný rozhovor sa vinie ku koncu. Moje neustále pritakávanie sa končí. “Vieš ty čo, cica? Zavolám Ti o takomto čase aj zajtra.. Môžeme niekam vybehnúť.” doriekne. Zapli sa poplašné sirény. Čožeee?!! Tak toto už nebudem trpieť! Nadýchnem sa. Blúzka sa mi takmer rozopne. Chladným, presvedčivým hlasom poviem: “Zajtra to nepôjde, idem na služobnú cestu do Rakúska.. Je mi to veľmi ľúto.” poviem skormútene. A čo nech! Nech ma aj roztrhne. V živote sa ešte kvôli takým ako ty naklamem. Aspoň nech viem, kam sa dostanem...
Skočil na to, borec zlatý. Žiadny obed nebude. Hruď mi zviera nadšenie. Teším sa na špagety, ktoré si dnes večer spravím...