Na očiach mala tmavé tiene aby mala pocit, že jej nevidno do duše nikdy, keď sa jej niekto díva do očí. Ale mala modré oči, jej duša cez ne presvitala a ona o tom vedela. Zvykla tam stáť vo svojej károvanej modrej košeli od brata, ktorý sa v nej po prvý krát zaľúbil do svojej manželky. Možno by sa zaľúbil aj viac krát, no tú košeľu mu zobrala sestra a oni sa rozviedli.
Nakláňala sa cez zábradlie a počítala všetky holuby, ktoré preleteli ponad ďalší blok. Neznášala ich, pretože keď bola malá, budili ju o siedmej ráno, a vždy o siedmej. Neznášala tú hodinu. Vstávala vtedy aj jej babka, aby mohla spraviť raňajky a ísť sa pomodliť do kostola. Ona sa netrápila nikdy, ba ani vtedy keď videla mladých opitých. Vedela, že to prejde, možno hneď a možno nikdy, no predsa prejde. Dievčatko sa nakláňalo ponad zábradlie a počítalo tých holubov. Chcela vedieť koľko holubov sa narodilo, odkedy ju budili keď bola malá a viac zraniteľná.
Oproti sa na balkóne na ňu usmieval chlapec. Tiež fajčil, no neboli to lightky. Neumyté vlasy mu padali do tváre, no odhŕňal ich aby videl to dievčatko na balkóne. Ona si ho nikdy nevšimla, ani vtedy keď jej zakýval keď sa opil sám pri počúvaní Chopina. Odvážil sa. No ona počítala holubov a tak fajčili ďalej sami. Zakrádali sa sami sebe do podvedomia potajme, a predsa prehlušili ruch toho skutočného sveta. Hrali na klavíry a na dušiach svoje obľúbené etudy, ktoré spievať nevedeli. Potom sa už spolu dlho nevideli. Možno dlhší, možno trochu kratší čas, no bol to ten čas keď človek cíti v srdci ten malý tŕň.
Počas jednej noci sa chlapec zo sna prebudil. Nevedel prečo, no zobudil sa. Po tvári mu stekali ranné slzy, trochu slané a predsa tak skutočné. Tŕň v srdci viac necítil. Utiekol pre ním, alebo sa len tak vytratil ako sa vytrácajú často slová dávnych priateľov. Kdesi vzadu, niekde tam kde predtým sedel rád, sa ozval tichý hlas podvedomia, alebo pretrvávajúceho sna do ktorého prepadával rád. Hovoril mu potichu, aby nikoho nezobudil, no šepkal veľmi zrozumiteľne. Ten hlas ho volal ďaleko. Chcel aby nasadol na vlak a išiel hľadať niečo, čo bude potrebovať. Chlapec sa rozrušene postavil a odišiel z izby von. Na druhý deň sa pobalil a odišiel na vlak. On nevedel kam ide, nevedel čo má hľadať. Ale nie je predsa ten život o neustálom hľadaní?
Pustil sa smerom na západ, lebo veril, že tam možno nájde lásku. Cestoval od malička rád, lebo nikdy nevedel kam ho vlak nesie. Počítal stromy, ako počítalo dievča holubov. Miloval svoj strach z neznáma tak ako ho nenávidel. Krútil si okolo prsta svoje kučery a potichu si spieval. Zatúžil utekať so srnkami, zatúžil pásť sa s kravami na lúke, ale zatúžil aj po skutočnom bytí. Po tom pocite, keď skutočne cíti, že existuje. A ten pocit mal na dosah ruky. S vetrom vo vlasoch, sa z vlaku rozbehol preč. Zabudol si v ňom svoj sveter, no nepotreboval ho. Utekal tak rýchlo a tak ďaleko, až dobehol na to miesto, ktoré v ňom malo prebudiť to krásne skutočné ja.
Bola tam trochu zima, a trocha teplo. Trocha vlhko, a predsa tak sucho. Meraveli mu končatiny od strachu a šťastia. Ale to všetko zniesol, aby mohol od tej chvíle prežiť svoje šťastie. No ona tam nebola. Možno si to šťastie vzala skôr ako stihol dobehnúť on. Pár chvíľ tam počkal, no napokon proste odišiel.
Zo svojej postele sa pozeral na strop cez pohár s vínom. Chcel prežiť šťastie, chcel opäť snívať ten sen. Chcel znova niekam ísť, niečo hľadať. Chcel mať znova nádej. Nádej, že niečo bude mať možno zmysel a keď nie, je tam aspoň to krásne čakanie. Čakanie na to krásne niečo, ktoré je podvedome tak veľmi známe, aj keď je neznáme.
S pohárom vína vyšiel na balkón, z ktorého hľadel dievčine zrazu priamo do očí. No dnes neuhla pohľadom, nepočítala holubov. Už si ani viac krát nepotiahla z cigarety. On jej videl do duše, a ona jemu do spomienok. Na perách mala rúž farby jeho vína a on vôňu podobnú jej košeli. Bez pohnutia úst, bez pohnutia tela, bez pohnutia sŕdc, predsa našli svoje šťastie.
