A aj tak nevyrastiem a nezmúdriem

My ľudia si myslíme všeličo. Veľa z nás je napríklad presvedčených o tom, že tie mláďatá, ktoré zopár rokov vo vzdelávacej inštitúcii zakončili romantickým rozhovorom pri zelenom stole, môžu byť vypustené do divočiny zvanej svet. A že v tej divočine aj prežijú... Myslíme si, že štyridsaťroční chlapi sa už naozaj správajú ako dospelí (dospelosť je pritom možno len otázka priorít). A častokrát si myslíme, že toho veľa vieme. Na Sokrata všetci nejak zabudli...

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Prebudenie zo sladkých nevedomých snov býva kruté. A nečakané. Nuž veď ako by vám bolo, keby ste po takmer dvadsiatich rokoch pokojného života v nevedomosti zistili, že neoprén skutočne nie je liek proti bolesti? A že sa naozaj, ale fakt vážne, nehovorí "stál tam ako colný stĺp"? Občas sa prebudením otrasú aj naše základné životné presvedčenia. Napríklad keď sa s kamarátom, zarytým odporcom zdravej stravy, začnete baviť o cícerovej pomazánke.
-No podľa mňa táto je z tých biopomazánok najlepšia.
Zhrozený pohľad, v ktorom sa pomaly zažína svetlo hrôzostašného pochopenia. Chvíľka napätia.
-Ale neeee, a tak mi chutila! Vždy som si hovoril, že cícer je určite nejaká časť prasaťa...

Teraz by sa hodilo obľúbené klišé. "Veď človek sa predsa učí celý život..." Ale podľa mňa to nie je také jednoduché. Tvárime sa, že rastieme, múdrieme, spoznávame tajomstvá sveta. Objavujeme princípy (stačí zatiahnuť za túto páčku a tá slečna sa určite začne usmievať), zákonitosti (keď je mi dobre, jeden z mojich priateľov musí mať bezpodmienečne depku) a svoje limity (naozaj nemôžem písať článok o pol druhej v noci, keď som deň predtým filmovonocovala až do rána). Základom nášho rastu však nie je učenie, ale hlavne konfrontácia. Bolestný proces, počas ktorého sa z našej koncepcie sveta, ktorú sme si vysnívali asi vo štvrtej triede, odlupuje ružový náter osobnej ilúzie. A nakoniec ostane len šedivá spomienka, ktorú časom úplne nahradí tá hnusne realistická fotografia: Aha, toto je skutočný svet.

Doteraz nechápem, ako to vlastne je s tým olejom. Počas chemického učenia vyvstala v mojej študijnej skupinke priam filozofická otázka. Čo je hustejšie, voda alebo olej? Odpoveď bola úplne zrejmá. "Ale veď keď lejete olej, tak to ide oveľa pomalšie ako voda, olej musí byť určite hustejší!" Toto predsa hlása prostý sedliacky rozum. To je ten, čo má v konečnom dôsledku vždy pravdu. Alebo aspoň vo väčšine prípadov. Kto mal predsa myslieť na to, že hustejšia kvapalina padne vždy na spodok nádoby a doteraz po žiadnej ropnej katastrofe nikdo nespozoroval olejové škvrny na dne mora... Počas chemického učenia sa dá ospravedlniť všeličo.

Dobre, možno nakoniec pripustím, že voda je predsalen hustejšia. Možno na seba nechám pôsobiť čaro realistických fotografií, ktoré vedia krásne chytiť za srdce a vyžmýkať z neho kvapky uboleného súcitu. Prinútia nás zamyslieť sa a vážiť si našuchorené oblaky na modrej oblohe. Aj tak si však budem chrániť moju ružovú koncepciu zo štvrtej triedy. V pravidelných intervaloch budem na ňu nanášať nový náter, v električkách budem pozorovať ľudí od chrbta a všetkých ich budem strašne ľúbiť. V očiach okoloidúcich budem hľadať veľavravné iskričky, keď sa na nich usmejem. A po večeroch budem piť studené kakao. Teplé som nemala rada ani keď som bola malá.