Ad revidendum

Cestu domov mi dláždia ružové lupene. Hnevajú ma, prinášajú len ďalšie nostalgické myšlienky. Človek sa asi v istých životných obdobiach rád halí do sebaľútosti a cnenia. Zvyšuje to slávnostnosť chvíle. Pomáha to prežiť, kým sa znovu zakoreníme. Nakoniec si povoľujem byť chvíľu nostalgicky smutná a vôbec sa pri tom necítim gýčovo.

Na druhej strane, mám rada tie momenty, keď niekto len zľahka načrtne niektorý z našich "rodinných" obrazov, triednych krajiniek alebo portrétov, a všetci si ich vedia okamžite domaľovať. Sami, vo svojej mysli pozorujeme obraz a spolu, v kruhu pri ohníku, sa smejeme. Takýto komplický smiech má svoje jedinečné čaro. A nedostaví sa len tak, musí sa pár rokov pestovať a šľachtiť. Sadí sa počas prvých spoločných výletov do Francúzska, prvých spoločných veľkých testov. Rastie počas dlhých ospalých hodín, zatiaľčo my podriemkávame v triede. Časom sa rozkonáruje, vyháňa malé súkromné vetvičky, ktoré sa zlievajú do jedného spoločného kmeňa. V poslednom ročníku je slávnostne ovenčený stužkami. Hrdo sa dvíha do výšky a kvitne počas posledných mesiacov horúčkovitého učenia.

Náš komplický smiech dozrel a my sa rozchádzame. Alebo rozlietame, ako sa to vezme. Možno sme tiež trochu dozreli. A možno nie, ktovie. Keď sme však prednedávnom kupovali prvé triedne dupačky, v detskom oddelení som sa vôbec necítila cudzo a smiešne. Cítila som sa matersky. Niektorí moji známi tvrdia, že to je len taká moja anomália, a ďalej sa namiesto bábätiek vyžívajú v mačiatkach a šteniatkach. Sú vraj milšie a nekonfliktnejšie. Mňa však vždy priťahovali a budú priťahovať hlavne ľudia. Všetci veľkí a aj tí maličkí. Tí dozretí aj nedozretí. Ľudia celého sveta... a v ňom jedna malá skupinka, s ktorou sa práve teraz lúčim. Dovidenia niekedy nabudúce. Nezabudnite na náš smiech.