Vtedy v lete, pri našom prvom stretnutí, som trochu váhala, či mu mámdať telefónne číslo. Vypýtal si ho len tak, bez nejakýchzdvorilostných formuliek. Pre relatívne konzervatívnu a miernerezervovanú Slovenku trochu nezvyk. V každom prípade som mu ho nakoniecdala a rovno sme sa dohodli na kinorande: "Ty si tu ešte nebol v kine?Tak to ťa určite niekedy zoberiem!" Z "niekedy" sa nakoniec vykľulo "odva mesiace". Povinnosti, práca, dovolenka, sťahovanie, nová škola. Jednoducho to skôr nešlo.
Nakoniecsme sa teda stretli. Relatívne konzervatívnu a miernerezervovanú Slovenku čakal pri Novom moste natešený a trochu zmoknutýNepálčan, ktorý ju od radosti takmer vyobjímal. Nemám nič protispontánnosti, ale ešte nikdy ma neobjímal človek, ktorý ma videl raz vživote a poznal ma asi hodinu a pol čistého času... Žeby som malaprehodnotiť účinky môjho kúzla osobnosti?
Ukázalosa, že nemusím. O kúzle mojej osobnosti síce niet pochýb, môj Nepálčansa však radoval z prostého faktu, že sa konečne dostal s niekým von.Dlhé dni na internátnej izbe človeka po čase začnú nudiť. Pri našomprvom stretnutí som obdivovala jeho slovenčinu, pri druhom som siuvedomila, že po troch rokoch na Slovensku by mohla byť aj oveľalepšia. Zavretý doma sa však nikdo nič nenaučí...
Bolasom vcelku nepríjemne prekvapená. V mojom optimistickom svete je každýNepálčan kdekoľvek v Európe stredobod pozornosti, obklopený zvedavýmipriateľmi, zahĺbený v debatách o interkulturálnych rozdieloch aspoločensky sa vyžívajúci do sýtosti. V Brne som sa presvedčila, že totak môže úplne neoptimisticky reálne fungovať. Pohľad na pestrofarebnéskupinky študentov, z ktorých sa ozývajú všetky svetové jazyky a lámanáčeština je vo večernom meste úplne bežný. Organizujú sa pre nichkultúrne podujatia, diskusie a samozrejme večerné prehliadkyvychýrených brnenských krčiem s ochotnými miestnymi sprievodcami. Vždysom si myslela, že organizovanie programu a sprevádzanie zahraničnýchštudentov je v akademickom prostredí samozrejmosťou. Mala by som sa asizamyslieť nad mojím optimizmom.
"A naozaj si tu ešte nebol aniraz v kine?" Nebol. Spolužiaci sa od neho jemne dištancujú a všetkyslečny, s ktorými sa z času na čas zoznámi, nemajú čas, majúpovinnosti, prácu, školu... "Presne ako ty." Bola v tom mierna výčitkaa ja som sa cítila zahanbene. Hanbila som sa za seba a za nás Slovákov.Prišiel k nám študent z Nepálu. Spomedzi všetkých zaujímavých krajín sivybral práve Slovensko. Mali by sme byť hrdí a snažiť sa mu ukázať, žesi vybral dobre. Namiesto toho sme ho odsúdili na trojročný pobyt vinternátnej izbe.
MôjNepálčan nevyzerá ako domased. Myslím, že by rád cestoval po Slovensku,navštevoval divadlá, rozprával sa a trénoval slovenčinu. Miestnisprievodcovia sa však zatiaľ nenašli. Keby aspoň mohol vycestovať dookolitých krajín... Nemôže, nemá totiž víza. Takže aj 50 kilometrovvzdialená Viedeň je preňho zatiaľ nedosiahnuteľná. Otázka vstupu doschengenského priestoru sa ma zatiaľ nijako bytostne nedotýkala. Odnášho stretnutia už Slovensku držím palce, aby sa tam dostalo čonajrýchlejšie. Nie kvôli mne, nie kvôli mojej vlasti, ale kvôli jednémuzahraničnému študentovi, o ktorého sa tu nevieme postarať.
