Filmoví režiséri ma vždy nachytajú. Do svojej sladkej gýčovej scény zakomponujú trochu clivej hudby... a filmomaniačka si vzápätí zbiera po zemi sa kotúľajúce slzy. Nezáleží na tom, že vyvrcholenie deja bolo predvídateľné po pár minútach filmu, tie sláčiky sú jednoducho neodvolateľne slzopudné. Nemusia to však byť len sláčiky. V niektorých výnimočných prípadoch a v niektorých výnimočných filmoch sú scény, ktoré sú krásne, zmysluplné, dojímavé a nenápadne a nevtieravo nás dokážu uchvátiť. Aj bez sláčikov.
Skutočný život je však zriedkakedy podobný filmovým scénam. Tak napríklad, väčšinou nie je zďaleka tak dobre nasvietený, ozvučený, dekorácie vyberajú spravidla nejakí zúfalí amatéri a kameraman nikdy nevie, kde sa má postaviť. Obsadenie hlavných rolí sa tiež občas nevydarí. Práve preto ma prekvapil môj prvý večer v Brne. Teda vlastne nebol prvý (v skutočnosti bol asi tretí), ale ja ho súkromne považujem za môj prvý Brnenský Večer. A navyše, na začiatok filmového rozprávania sa prvý večer hodí oveľa viac ako tretí.
Scenár bol jednoduchý, žiadna invencia, žiadna dramatická zápletka. "Večer ideme piť víno na Špilas." Pitie vína ma úprimne veľmi nelákalo, ale bola som zvedavá na Špilas, teda hrad Špilberg, jednu z brnenských dominánt. Nič netušiaca, len trochu zvedavá, som sa vybrala mestom smerom k hradnému kopcu. Stúpajúc chodníkom stúpalo vo mne dramatické napätie. Spomedzi stromov sa začalo vynárať nočné vysvietené Brno. Spoza stromov sa ku mne niesli stále silnejúce zvuky bonga, ku ktorému sa neskôr pridala aj jedna nesmelá gitara. Priblížili sme sa k miestu činu. Hradný altánok s výhľadom na mesto. Noc, slabé svetlo, siluety pár postáv na blikajúcom, akoby hviezdom pozadí. Všetci nehybní, až na pár rúk hrajúci na gitaru a ešte jeden, udierajúci na napnutú blanu afrického bubna. Posadili sme sa. Môj duševný kameraman bol dokonale spokojný s kompozíciou záberu, režisérovi sa páčila atmosféra, prostredie, a dokonalá hudba. Teda skoro dokonalá. K dokonalosti jej chýbal len saxofonista s dredmi, ktorý sa náhle vynoril z tieňa. Saxofónové tóny sa vplietli do nočnej hudby na hrade a mne sa do duše vplietla blaženosť. Režisér sa zbláznil. "Tak toto je naozaj gýčová scéna, to musíme vyškrtnúť zo scenára." Čo tam po gýči. Mne sa to páčilo.
