Som na seba hrdá. Vstala som načas, stihla sa naraňajkovať a chytila skoršiu električku, aj s rezervou. Pekný štart do dňa, hodina fyziológie pred sebou a potom mikulášovský deň strávený pri knihách a trochu pri hudbe, na tanečnej. Spokojne som si sedela v prvom vozni, hneď za šoférom, a pozorovala rodiaci sa deň za oknom. Ľudia zabalení v šedivom ráne ako vo vate sa náhlili za spojmi, ktoré ich rozvezú do školy, do práce, na všetky strany, ako po pavúčej sieti. Chystajú sa zaujať svoje obvyklé štartové pozície. A deň sa môže začať.
Električka zastavila. Prúd vystupujúcich vystredal prúd nastupujúcich, električkové osadenstvo sa premiešalo, preskupilo a električka bola pripravená na ďalšiu cestu. Teda, skoro. Po chodníku sa k nej blížila zadýchaná pani v stredných rokoch. Videla blížiacu sa električku, chvíľu váhala (má už predsa svoj vek), no nakoniec sa pustila do behu. Veď to aspoň vyskúša, prečo nie? Príde do práce skôr, môže sa ešte porozprávať s kolegyňou, spýtať sa na syna v Británii... Už ju skoro má, ešte pár krokov, dvere sú stále otvorené, stihne to... Pani pribieha k električke, dvere sa zatvárajú, električka odchádza. Pomaly smutne zvesí plecia a s prudko sa dvíhajúcou hruďou ostáva stáť na zastávke. Začuje vodiča, ktorý jej niečo hovorí cez dvoje dvere. Čo asi?
"Máš vstávat dřív!" ozve sa z vodičskej kabíny chladný hlas. Ostávam zarazená, ešte viac ako pani na zastávke, ktorá sa stráca v diaľke. Neznie to ako obvyklá replika veselého uja šoféra, ktorý sa na vás usmieva spoza okna. Tento ujo šofér asi dnes nemá veselý deň. O pár zastávok ďalej vystúpi, prehodí výhybku, vráti sa do kabíny a tresne za sebou dvermi. Franta pomstiteľ. Bojuje proti zlému svetu na svojom červenom tátošovi.
Fyziológia bola zaujímavá, moje súkromné doobedné štúdium vcelku plodné a aj obed v menze bol obstojný. K tomu jeden nečakaný čaj, nečakane krásny moment pri pesničke, ktorá v tej chvíli patrila iba mne a dala môjmu dňu nečakané svetlo. Aj keď vonku bolo pod mrakom. Cestou domov som si svietila šťastím. Tam na ulici, na mojom predmestí s alejami, stáli traja robotníci. Opierali sa o plynovú búdku ako o barový pult a pred sebou mali fľaše s pivom. Na chodníku ležal kus vaty. Možno z nejakej mikulášskej brady, možno z dnešného šedivého rána. Prednedávnom som o tom niekdy čítala. "A okamih bol zrazu perfektný." Alebo to bolo v nejakom filme? Dúfala som len, že Franta sa večer cestou do kúpeľne nepotkne o synov bicykel.
