S batôžkom na chrbte a jemnou neistotou v duši som kráčala brnenskými ulicami. Čerstvo presťahovaná, nevybalená, mierne dezorientovaná. Mierila som na stretnutie psychológov- prvákov. Mala som trochu pochybnosti, či tam trafím. Pre začiatok som však našla správnu električku a podarilo sa mi dokonca do nej zmestiť. Hneď pri dverách bola položená veľká športová taška a na mieste pre invalidov sedelo dievča s ruksakom a bielou paličkou. Spozornela som. Mladí ľudia s ruksakmi a športovými taškami sa na uliciach vyskytovali pomerne často. Vracali sa z domovov na intráky, priváty, do ubytovní... Všetci však kráčali sami, po vlastných, smelo križovali električkové trate a uhýbali "šalinám". Nikto nemal bielu paličku.
V tej chvíli sedela a viezla sa. To by nemal byť problém. Problémom však môže byť nastúpenie do električky. Kde vystúpiť, kam ísť. Ako si robiť poznámky, vyhýbať sa jamám a masám študentov, kľučkovať rozkopanými ulicami. Počúvala som inštruktážne pokyny od jej sprievodkyne. Kopa informácií. Povzbudivé slová. Ďalšie informácie. "No, v tom Brne je to hrozné, ja viem..." Tichá odpoveď. Tichá nenápadná dievčina s bielou paličkou, ktorá sa musí, tak ako ja a predsa trochu inak, popasovať s novým mestom.
Ako asi budú vyzerať prednášky? Stihnem si robiť poznámky? Kde si zoženiem skriptá? Také normálne otázky vyjaveného prváka. Vyjavený prvák ešte netuší, že existujú aj iné, opodstatnenejšie a oveľa dôležitejšie otázky. Ako sa prekladá prednáška do znakovej reči? Môže tlmočníčka vôbec preložiť všetky odborné termíny, zvraty? Ako to všetko stíha pri tom závratnom tempe prednášajúceho? A ako to asi zvláda tá sympatická hluchá slečna v prvom rade?
Život v novom meste prináša určité úskalia. Úskalia, ktoré možno zdola, z pohľadu malej vyplašenej osôbky vyzerajú hrozivo, nikdy však nie sú nezdolateľné. Stačí trochu odhodlania a všetci to zvládnu. Skôr či neskôr určite. Ide len o ten horolezecký výstroj. Je dobré si občas uvedomiť, že niektorí musia liezť aj bez neho.
