Ktovie, prečo v poslednom čase tak veľa ľudí prepadlo bojovým umeniam? Pesimisti si možno povedia, že svet je v dnešnej dobe plný agresivity a násilia a sebaobrana je tu nevyhnutnosťou. Možno majú pravdu. Sčasti. Ale ja si aj tak myslím, že pravé bojové umenia sú o niečom úplne inom ako o prehadzovaní súpera na zem a ovládaní techník, ako mu čo najúčinnejšie zlámať kosti. Moja idealistická predstava zahŕňa pokojné jazierko, altánok s drevenou strieškou, spev vtákov a osamelú postavu, ktorá cvičí. Vlastne nie, necvičí, predvádza jedinečnú meditáciu v tanci. Asi som ovplyvnená tým mojím bojovým umením- taiči (alebo podľa správnosti Tai Ji).
Pred tromi rokmi som ani nesnívala o tom, že by sa moja osoba mohla spájať s ľubovoľnou športovou aktivitou, a už vôbec nie s bojovou. K taiči som sa dostala úplnou náhodou a čisto z lenivosti- vyučovalo sa totiž bližšie pri mojom dome ako pôvodne vybratá jóga. A čuduj sa svete, po pár tréningoch ma to chytilo. Pocit, že robím niečo, čo bolo pôvodne určené na likvidovanie súpera, bol zvláštny. Lebo aj keď sa postupným vývinom z taiči stalo skôr duchovno-relaxačné cvičenie, všetky pohyby majú svoj zmysel a dajú sa využiť pri boji. Takže tí mieromilovne vyzerajúci čínski deduškovia v parkoch vlastne predvádzajú spomalený súboj! Ale môžete si byť istí, že pri cvičení nemajú žiadne agresívne myšlienky. V tom horšom prípade myslia na svoje dýchanie. Nááádych...výýýdych...nááádych... A v tom lepšom nemyslia vôbec na nič, len preciťujú to jemné iskrenie, ktoré im prechádza celým telom až po špičky prstov. Volá sa to energia alebo či a verte-neverte, ono to naozaj funguje.
Taiči dnes cvičievajú milióny ľudí po celom svete. Cvičilo sa (okrem iného) aj v sobotu na Pasienkoch. Sledovala som tú taiči "triedu", ktorá sa pohybovala ako jeden človek, a v duchu som sa hýbala s ňou. A nasávala som pokoj, čo pomaly plával sálou. Ako bonus sme hneď nato videli rozprávkový balet s mečom (so strapcom, prirodzene) v podaní čínskeho majstra taiči a kung fu. Nasledujúce prebudenie v podobe thajského boxu bolo vcelku brutálne. Ale všetky ukážky, čo sme v ten večer videli, mali niečo do seba. Každé bojové umenie tam reprezentovala skupina ľudí, pre ktorých bolo to "ich" náplňou života. Jeho každodennou súčasťou, filozofiou, koníčkom. A možno aj zmyslom. Inak, vedeli ste, že aj diplomati z japonského veľvyslanectva na Slovensku sa venujú bojovým umeniam? Po dennej "šichte" vymenia elegantné saká za kimoná a len tak si spolu zacvičia a zabojujú. Podľa toho, čo som videla na večere bojových umení, boj muža proti mužovi, so zbraňami aj bez, ovládajú slušne. Takže pohyb v dravých vodách diplomacie im určite problémy nerobí. Ak by sa aj náhodou stretli s nejakým neodbytným súperom v medzinárodnom styku, som si istá, že by ho zložili pár nenáročnými chvatmi.
