Otec má narodeniny, a tak namiesto blahoželania sa hneď ako prvé pýtam, ako je to s tou chrípkou. Hrozí im niečo? Naozaj je to také vážne? Upokojujú ma. Vraj je to veľmi nafúknuté. Možno je v tom politika a možno to médiá ako vždy trochu preháňajú...
„Nepoznáme nikoho, kto by ochorel na tú novú chrípku. Inak je to s chrípkou podobné ako aj minulý rok. Len ľudia sa viac boja..." Skupujú v lekárňach lieky. Prestali chodiť do reštaurácií, na kávu. Sedia doma a pozerajú televíziu - správy o prasacej chrípke.
Premiérka chodí s rúškom a každý deň jedáva cesnak, prezident sa otužuje studenou vodou. „Listujem" si na internete v ukrajinských novinách a opäť si uvedomujem, ako dobre som spravila, že som pred rokmi prestala sledovať na diaľku dianie na Ukrajine. Občas mám plné zuby slovenskej mediálnej reality. Na ďalšiu už jednoducho nemám nervy.
„Nerob si o nás starosti".
Mám im veriť? Alebo mám radšej veriť médiám? Pred pár dňami by som nad tým len mávla rukou. Ale dnes začínam mať strach. Nie z telefonátov so svojou rodinou, ale zo správ o tom, že Slováci zatvárajú jeden po druhom hraničné prechody s Ukrajinou. A z fotiek slovenských colníkov s rúškami na tvári a v bielych rukavičkách...
Zmocňuje sa ma pocit, že sledujem nejaký katastrofický sci-fi triler. Je desivý, dobre prepracovaný, temný a veľmi skutočný.
A pritom sledujem realitu. Čistú virtuálnu realitu.
