„Ta ty si Slavkova dcéra! Tá, čo žije na Slovensku!" odpovedajú mi slovenským nárečím. „Pravdaže, odpovieme, zavoláme aj susedu... A tuto známy nám akurát opravuje televízor. Len si u nás sadni, čo budeš chodiť po dedine? Je šialene horúco..."
V momente som obklopená húfom ľudí, ktorí sa ma na preskáčku vypytujú, ako sa mi žije na Slovensku, koľko zarábam, čo robí môj muž... A potom ochotne odpovedajú na všetky moje otázky...
Videla som povedomé tváre, ku ktorým som však nevedela priradiť mená.
Videla som deti, čo ma „už" zdravili a deti, čo ma „ešte" nezdravili.
Videla som lekárku, ktorá ma liečila ako dieťa. Nikto by jej nehádal vyše 70 rokov! A stále lieči.
Videla som svoju veľkú „nepriateľku" zo škôlky. Robí na pošte a ako jediná mi odmietla odpovedať... Asi nezabudla :-)
Videla som dcéru svojej veľkej tínedžerskej lásky. Mal trinásť, bol ryšavý a neskutočne pehavý. Aj ona je ryšavá a pehavá.
Videla som suseda, pijana, ktorý odjakživa mláti svoju ženu. Keď som mu prečítala príbeh o mužovi, ktorý v zúrivosti udrel svoju ženu, povedal mi: „To je veľmi zle! To sa predsa nerobí!" Nesúdim, len zaznamenávam.
Videla som ľudí nahnevaných na miestneho starostu, ktorý vraj nespravodlivo rozdelil obecné pozemky. „Vyšetrovateľ zoberie úplatok a označí za útočníka nevinného. Čo ak starosta obce povie, že nie nič zlé na tom, keď zoberiete úplatok..." pýtam sa a dedinčania ma nenechajú dohovoriť: „Ta to celý náš starosta!"
Videla som ženu miestneho starostu. Čítam jej otázku o úplatnom nespravodlivom starostovi a „vychutnávam" si chvíľku bezradného ticha.
Videla som škôlku, do ktorej som kedysi chodila, ale nevkročila som do nej posledných 25 rokov. Teraz ma ňou previedla samotná riaditeľka a vychovávateľkám pritom slávnostným tónom vysvetľovala: „To je naša absolventka! Žije na Slovensku a robí výskum pre zahraničnú univerzitu!" Cítim sa ako lokálna celebrita :-) Ukázali mi celú škôlku, aj modernizovanú kuchyňu a nové radiátory. Ale inak zostalo všetko po starom. A hoci by to mohlo vyznieť smutne, ja som sa tešila ako malé dieťa - tie isté altánky, tie isté preliezky! Tu sme sa hrali na svadbu, tu na lekárov... A v kuchyni ma vítala tá istá teta kuchárka, len o 25 rokov staršia.
Je šialene horúco a ja sa ponáhľam domov. Môj dvojročný syn, rodený Bratislavčan, práve od dedka zisťuje, že slivky a broskyne nerastú na regáloch v Bille, ale na stromoch v záhrade. A kravičky nežijú len v rozprávkach a na tabuľkách čokolády, ale každé ráno idú cez našu ulicu ku rieke a večer zase domov. „Korovky iduť!" vraví dedko. „Búúúúúúú!" odpovedá vnuk a beží k bráne. Preňho je to hotové divadlo a vrchol jedného horúceho augustového dňa. Rovnako ako kedysi pre mňa.
Som rada, že sa veci postupne menia. A som rada, že niektoré veci sa nezmenia nikdy.
(21.8.2009, Storožnica, Ukrajina)
P.S.: Venujem Emke, ktorá sa nebojí starnutia :-)
