Len, čo som otvorila očí... moje myšlienky ako vždy 20. júla, už dvadsaťsedem rokov patria Tebe drahá moja.
Nemôžem spať. Pozerám z okná, vonku je opar. Bude dnes opäť krásne a horúco, tak ako vtedy?
Robím si kávičku a sadám za počítač. Píšem tieto riadky... a viem, že si ich prečítaš. Viem, že vidíš aj moje padajúce slzy, ktoré máčajú klávesnicu.
Vtedy som tú kávičku a raňajky robila manželovi, ktorý odchádzal služobné na Celoslov. stretnutie mládeže - 82´.
Dal mi bozk v dverách na rozlúčku... a Ty si sa mi v brušku zamrvila. Zamkla som dvere a ľahla si ešte späť do postele. O nejakej ôsmej ma zobudil zvuk zvončeka. Boli to opravári, ktorý prišli odstrániť chyby na oknách v našom novučičkom byte.
Bývali sme na jednom obrovskom sídlisku, či skôr stavenisku? Plnom prachu, hluku zbíjačiek a miešačiek. Po daždi sme mali zdarma bahenné zábaly. My dospeláci, iba nôh a vy drobci všetkého možného, aj nemožného.
Byt sme mali iba pár mesiacov a nič z toho nám túto radosť nepokazilo. Len, čo som sa na to zvonenie zdvihla z postele, už som z toho nemala dobrý pocit. Opravili, odišli a ostalo ticho. O nejakú hodinku sa mi začali kontrakcie.... A ja som zistila, že som v bytovke sama. Bolo to dosť blbe...
Premýšľala som, čo urobiť? Telefón neexistoval...ostatne vchody boli ešte neodovzdane a prázdne.
Ako každá žena myslela som najprv na hygienu a tak šup do sprchy. Keď som vyšla, tak som zbadala pred vchodom zaparkovaný socialistický Mercedes zn. „Škoda 120" oranžovej farby.
Rýchlo som sa obliekla a schmatla tašku, že budem čakať na šoféra. Vyšla som von a auta nikde... Čo teraz ? Spomenula som si, že doma na dovolenke je na opačnom konci sídliska teta Magda. Jaj, to mi bolo hneď lepšie pri srdci. Oni už majú telefón, tak mi zavolá sanitku. Vchádzam konečne do ich bloku a zisťujem, že nejde im výťah. Kráčam hore na tretie poschodie, moje kontrakcie sa stupňujú a nikto mi neotvára. Nie sú doma ani u susedov. Sadám si na schody a cítim niečo vlhké. Začína mi odtekať pomaličky plodová voda...
No tečú mi už aj slzy...
Vstávam pomaly a hovorím si, no čo už. Nič iné mi neostávalo, iba pozberať všetky sily a kráčať na peši do nemocnice. Veď je to už iba na kraji sídliska a potom..., už iba cez križovatku a sme tam. Dorazila som tam šťastlivo, asi okolo jedenastej hodiny. Mala som pocit, že už mi to každú chvíľku vypadne von na chodník. Hneď sa ma ujala prvá sestra, ktorá išla okolo vo vestibule. Odľahlo mi, už mi bolo všetko jedno...
A o 12.30 h. bolo dieťatko na svete...
Nebol to biblický Daniel, ako sme očakávali, ale bola to naša princeznička Lucinka.
Nositeľka svetla..., ktorá priniesla svetlo a radosť, nie len do nášho života. Roznášala ho všade tam, kde sa len dalo. V možnom aj nemožnom... najmä tam, kde už stratili aj poslednú nádej. Pri bezdomovcoch, alkoholikoch, väzňoch a deťoch z decákov. Tvoj smiech si viem predstaviť aj teraz. Stále ho počujem... vedel zlomiť všetko, aj môj hnev a dodal novu silu a nádej ísť ďalej. Lucinka, veď vieš, že to kvôli Tebe som bojovala so svojou zákernou chorobou. Ako som to mohla vzdať, nedalo sa, keď si mi povedala: „ Mami ja ťa teraz veľmi potrebujem...."
Pár dní pred svojou dvadsiatkou si si zaželala jediný darček. Dostať iba kyticu z "20" ruží. Aj si ich dostala....., ale mohli sme Ti ich už zaniesť iba na cintorín. Tak, ako to môžeme urobiť aj dnes.
A vieš ako ťa ja TERAZ veľmi potrebujem???
Ja nechápem, prečo si toľko rodičov neváži svoje detí. Prečo, toľko mladých žien ide na potrat? Prečo, sa tak strašne boja toho krásneho daru - dieťatka. Veď, aj mi sme vtedy bola mladé. Prečo, toľko ľudí si okolo nás neváži to čo má? Prečo, neprežívame danú chvíľu a svoj život na plno.
Čo by sme mi zato dali....
