Kráčam si z nohy na nohu a idem na záhradku, vonku je krásne tak si to vychutnávam. Bohužiaľ moje myšlienky sú pochmúrne a smutne aj keď svieti slniečko...blíži sa dušičkový čas, moja myseľ patrí mojim deťom, ktoré mi tak strašne chýbajú .
Ale o chvíľu už spozorniem lebo oproti mne, hoci mam toľko dioptrii...a nosím na nose popolníky akosi divne hore maličkým kopčekom ide starší pánko s paličkou v ruke. Je opitý...?? Ale jeho kroky a tie pohyby sa mi zdajú nejaké čudne...
Po troch metroch sa moje podozrenie potvrdilo...nastál pád ku kolesám zaparkovaného autá.Tak som sa k nemu rozbehla a vidím prvé kvapky krvi ale on sa našťastie pohol a mne sa v tej chvíli mysľou premietajú moje bolestné zážitky z pred šiestich rokov. Snažím sa ho otočiť na bok, tak to robili aj s našimi deťmi...ale nedarí sa mi to lebo leží dole tvárou. V jednej ruke mal palicu a v druhej ruke si niesol nákup...nemal sa ako zachytiť a preto si to odniesla tvár.
Tak volám na jedného pána ktorý sa mihol okolo mňa keď ja som zrýchlila krok...to čo som videla ja videl aj on. Prosím Vás veď ste chlap, tak mi prosím poďte s ním pomôcť ! A on nie je opitý...??? Ale veď to je jedno...opitým sa neposkytuje zdravotná pomoc ? To nemyslíte vážne...to by ste ho nechal tak..?
Veď mu musíme pomôcť...má rozbité obočie a je to prinajmenšom na dva stehy.Začal ho ťahať za kabát...nuž neviem či to bol ten správny pohyb ale ujo sa nadvihol, asi cítil teplo a tak si rukou pretrel to obočie. Potom sa zorientoval a vybral si papierové vreckovky. Chytil sa ma svojou skrvavenou rukou a podarilo sa mu lepšie posadiť. Prišiel ďalší pán, ktorý bol tiež vo svojej garáži...a privolal záchranku. Starý pán už sedel opretý o koleso toho autá...tak som mu pozberala rozsypaný nákup, palicu a čapicu.
Pán ktorého som volala o pomoc sa možno aj zahanbil a potom prehovoril ku mne...mate pravdu, lebo pred pár týždňami tiež tu niekde odpadol jeden pán a nikto mu nepomohol, zomrel !
Ja viem aj pred dvoma rokmi zomrel jeden pán iba v mojich rokoch a za našou záhradkou...bola nedeľa a vtedy je tam kopec ľudí...?? Ja som bola v tom čase odcestovaná, až keď ho našla manželka...zhŕkol sa okolo neho riadny kopec ľudí.
V týchto osadách pracujú už zväčša starý ľudia...aj tento ujo možno nič nezjedol, lebo nákup mal celý, asi sa ponamáhal možno pri rýľovaní, bolo teplo....možno srdiečko odmietlo poslúchať.
Ale ako je to možne, že na takom frekventovanom mieste, kde sú dve veľké záhradkárske osady a hneď priestor niekoľko sto garáži, chodník kde sa chodia prechádzať poza záhrady ľudia, psičkári a predsa tam zomierajú ľudia nepovšimnutý.
Nič iné ma nenapadá iba práve tá pesnička Riša Mullera ...“ čo sme to za ľudia..?!“
Asi dva týždne pred tým keď sme prechádzali okolo dopr. nehody, tak som tvrdila manželovi, že ja už nedokážem nikomu poskytnúť pomoc a keby som videla krv tak beriem nohy na plecia a utekám preč. Už to nechcem nikdy zažiť....nie, nie ...ale manžel mi oponoval a presviedčal ma o opaku.
Takže dnes už znovu viem, že to naozaj platí „nikdy nehovor nikdy...!
Je to iba paradox...alebo náhoda, ale môj prvý článok na tomto blogu mal názov: Čo s kamenným srdcom...?
