naša krásna dcéra. To bolo milé prekvapko, to bolo radostí vidieť ju znovu po šiestich rokoch, tvár sa mi rozžiarila od úsmevu a obrovského šťastia. Ahoj Lucík, ahoj mami, my mame aj dvere...obátila sa ku mne a ako vždy povedala to s takou láskou až ma rozosmiala. Daj si prosím pre istotu aj pasy znel rozkaz.
Auto sa o chvíľu pohlo, ale mi sme stále išli v proti smere, bolo mi to maximálne čudné, ale bola som ticho, keďže som nikdy deťom nekecala do ich spôsobu jazdy. Boli v tom veľmi zručný a Lucka bola veľmi opatrná, veď mi tisíc krát hovorila za volantom, že „ radšej stratiť v živote sekundu ako v sekunde život“, tak som to neurobila ani teraz. Rozprávali sme sa o všetkom možnom...Lucinka sledovala pozorne cestu a usmievala ale stále sa musela uhýbať prichádzajúcim autám. Ja som vôbec necítila ani strach, tak ako vždy som jej dôverovala aj keď mi to pripadalo nejako divné..., podstatné pre mňa bolo to, že som opäť spolu s mojou milovanou dcérou aj keby ma viezla rovno do samého pekla...!!
Ale, keď sa oproti nám už priam rútil obrovský valec, ktorý valcoval práve čerstvý, žeravý asfalt z ktorého sa neskutočne parilo a para zahaľovala všetko na okolo. My sme išli rovno na neho, ako keby sme čakali či sa nám vyhne a až v poslednej chvíli, keď ja už som videla ako z nás z druhej strany vyjde platňa „cigán čierny, cigán ...dcéra stočila s ľahkosťou volantom a sledovala ďalej cestu. Verím, že sa pamätáte na tie vtipy, keď sa spievala tá pesnička.No ja som to už nevydržala a skríkla som, „ to nemyslíš vážne, takto porušováť pravidla cestnej premávky, alebo takto varí jazdíte v tam hore po opačnej stráne..???“
Pozrela svojimi krásnymi modrými očami na mňa.. a iba sa nahlas rozosmiala, ale nič mi neodpovedala. Fúú...ja som si vydýchla, že už to mame snáď za sebou ale veľmi som sa mýlila na rad prišla veľmi strmo padajúca cestá, ktorá klesala možno aj o 80 stupňov. Mala som pocit, že sa do tej cesty zapichneme a už sa mi začal obracal žalúdok a v tom sme vbehli do obrovskej mláky, ktorá zaliala celé auto až po strechu. Videla som ako nás tá voda zaplavila a mala som pocit, že cítim ešte aj tlak tej vody.
Po chvíľke sme z tej vody vyšli a zostali stáť, ostala som na chvíľku ticho a potom som sa jej spýtala, „ Lucinka však Ty chceš, aby som išla teraz s Tebou do nebíčka za Drahuškom ?“
Otočila sa ku mne, usmiala a silno ma stisla v objatí..., tak silno až som sa na to jej objatie prebudila....!!!
Zakliali ma slzy...., neviem či to boli slzy ľútosti alebo slzy vďaky. Nemohla som už zaspať, bolo to veľmi živé a nemôžem na ten sen zabudnúť ani po pol roku, niet dňa aby som naň nemyslela.!
Lucinka, ďakujem Ti za tú malú chvíľku s Tebou....viem, že si ma prišla posilniť pred mojimi ďalšími skúškami, aby som sa nebála ničoho aj keby ma to malo prevalcovať, že Vy ste stále so mnou ! A aby som vedela, že nič nie je také ako sa na prvý pohľad zdá....
