Je pre mňa príliš vzácny lebo niekoľko rokov visel na krku mojej milovanej dcérke. No nestihla som...
Malý huncút mi položil hneď otázku. „Prečo si to schovávaš? Počkaj ja mu dám iba pusinku.“ A už ma držal v hrsti. „Vieš ja ho ľúbim !“
Veľmi som sa tomu potešila a v duchu som si hovorila, Pane počuješ to? Isto máš z neho radosť.
Vzala som si ho do náručia a on pokračoval. „Prečo ho pribili ?
Myslela som, že to malé chlapčatko by to aj tak nepochopilo, tak som povedala, že neviem prečo.
Silno ma objal a spustil. „Anjeličku môj strážničku...“
Usmievala som...a počúvala. Srdce mi skákalo od radostí, no malý znovu spustil. „Prečo ho pribili?“
Videla som, že dnes to bez vysvetlenia už nebude, tak som mu jednoducho odpovedala. „ Lebo to boli zlí ľudia, čo ho pribili...vieš?“
„ Ja ho, ale mám rád!“
Tu nastalo ticho a ja som sa už potešila, že malému to stačilo a budem mať pokoj.
Pozrel mi do očí a povedal. „Vieš keby prišiel, ja ho tiež pribijem !“
No, tak to už mi nebolo veselo...,ale po chvíli som si uvedomila tú krásnu detskú úprimnosť.
Jasne, veď ako inak. Len čo trocha podrastieš budeš ho pribíjať na kríž svojimi hriechmi, tak ako to robíme všetci.
Čo myslíte, keby sa to niekto spýtal nás dospelákov, dokázali by sme byť aspoň takto detsky úprimní ? Kto z nás by sa mu to odvážil povedať. Pochybujem...
Hoci mu mame často chuť nadávať, hádať sa s ním, neveriť mu, pýtať sa prečo ja? Radšej ho nepočúvame a ešte horšie je, že ho ignorujeme alebo popierame.
Niekedy nedokážeme stať v pravde ani sami pred sebou....
