Myslím si, že v živote je každému niečo dane a aj niečo vzaté. Mne bolo veľmi, veľmi veľa dané...niekoľko krát darovaný život a vzaté to najcennejšie ale vďaka Bohu ,viem že keby som tu teraz nenapísala slová „ vďaka Bohu“, tak by bol môj článok čítanejší a prijateľnejší pre mnohých ale ja to slovíčko nemôžem vynechať.Takže vďaka Bohu som nezatrpkla ani na život ani na ľudí...
Na tento svet a do tohto bytia sme sa prišli naučiť láske a prišli sme tu skladať maturitu z lásky. Viete aká je maturita...plná strachu, obáv, stresu, bolestí a taký je aj náš život.
Tým čo mi písali, že moje články sú smutne a plné bolestí chcem povedať, že stratiť svoje jedine detí pred očami a v priebehu jednej hodinky nie je žiadna sranda ani komédia ale nezatrpkla som....
Tým čo s nasadením svojho života pracovali 10 rokov na záchrane ľudských životov...a strašne zatrpkli chcem iba povedať, že mi je to strašne ľúto....
Môj manžel pracoval 18 rokov na ceste a niekoľko rokov aj so záchranarmi, niekedy boli na mieste nehody ešte skôr ako oni a tak poskytoval prvú pomoc a pri vyšetrovaní prípadu vedel aj ako tie osoby dopadli, či prežili alebo nie. Mnoho krát si mohol povedať, že možno aj vďaka jeho poskytnutiu prvej pomoci niekto prežil. Videl mnoho zranení a mnoho krát sa pozeral smrtí do tváre a pri tom netušil, že sa bude pozerať do tváre aj smrtí svojich detí a pri tom nebude mohol pomôcť. Nezatrpkol ani on....
A práve na tých záchranárov sme čakali 4O minút a neprišli....mohli nám zachrániť ešte dcérku ak nie aj syna...a nezatrpkla som....
Nevypisujem tu ani priebeh nehody hoci sa ma mnohí na to pýtali, lebo to nepovažujem za podstatné, nepotrebujem ľútosť lebo nezatrpkla som a necitím nenávisť....
Píšem tu iba to čo prežívam a čo cítim...píšem tu skutočnú pravdu a nie výmysly ani nie ružové romány...Tým, ktorých tu možno provokuje moja viera chcem povedať iba to, že nemám v úmysle nikoho presviedčať ani mu brať jeho názor. Každému človeku je na tomto svete veľa dane a je na každom z nás čo stým urobí....či zatrpkne alebo pôjde ďalej bez nenávisti a s čistým štítom lásky k sebe a aj ostatným ľudom.
A raz, tak ako sa na správnu maturitu patrí budeme vedieť a možno aj vidieť výsledky našej lásky...!
Viem, že je už dosť ľudí a budú to už aj nejaké stovky tých čo má spoznali a sú medzi nimi niektorí už aj tu na blogu, ktorí vedia, že nie som zatrpknutá, ani zlomyseľná, ani smutná a ani sebaľutujúca. Tí čo ma spoznali osobne vedia, že sa viem už aj smiať a žartovať ale predovšetkým má to naučilo všetkých bez rozdielu milovať.
Neviem prečo má niekto pocit z mojich článkov, že sa s tým neviem vyrovnať, že sa s tým neviem zmieriť a dáva mi radu, že mám byť v prvom rade "predovšetkým človekom." Myslíte si, že ním nie som..., žeby som tu mohla písať to čo tu píšem...???
