Začalo sa to takto nenápadne.
Bolo skoré augustové ráno a ja som odchádzala na záhradku, pred odchodom som si vyzdvihla poštu zo schránky. Otvorila som a v nej bola jedna obyčajná obálka s oslovením rodina Krafčíková. Poviete si normálka...no, keď som zbadala pečiatku odosielateľa, tak sa mi roztriasli ruky. Tá pečiatka bola „Nemocnica F. D. ROOSEVELTA, Banská Bystrica-odd. anestéziológie a intenzívnej medicíny.“
Rýchlo som ju skryla do vaku a rozbehla sa na záhradu. Kráčala som s presvedčením, že ju otvorím až večer za prítomnosti manžela, aby som cítila jeho prítomnosť a mala jeho oporu a posilu. Tušila som o čom tá obálka asi bude!
Sadla som si do tieňa starej jablone na lavičku a ku kávičke som si vzala do rúk bibliu. Trochu ošúchanú, ale... knihu svojej milovanej Lucky a prosila som o posilu, aby som zvládla aj toto.
Viem, že ju ošúchali jej krásne mladé ruky...náhodne som otvorila knihu „Jób“ a bolo v nej zelenou fixou vyškrtané mnoho citátov.
Z tohto rozjímania a meditácie ma vytrhol pozdrav susedky...je to stará pani a je bývala lekárka.
Možno po nejakej polhodinke mi v hlave skrsol nápad otvoriť tú obálku a ukázať ju páni susedke.
Až potom som zistila, že to nebol ten najlepší, ani najsprávnejší nápad.
Pýtate sa prečo?
Lebo stará páni ma určite v tom najlepšom úmysle, veď sa poznáme niekoľko rokov a všetci z našej osady, to s nami veľmi prežívali. Bolo bežne, že mi niekto z nich doniesol napr. obrovskú kyticu gladiolov a prosil, aby sme ich vzali na hrob naším deťom. Pretože sú to prevažné starší ľudia. Takže o jej dobrom úmysle dodnes nepochybujem. No a z tej „správy pre ošetrujúceho lekára“, vyčítala a mňa totálne presvedčila, že aspoň dcérke sa určite dalo ešte pomôcť.
No, ktorá matka by sa na to nechytila...neviem, možno som iba ja bola taká hlúpo naivná.
Odišla som späť na svoju záhradku, sadla pod tú jabloň... no môj pokoj bol v fuč.
Začala som plakať...začali ma nahlodávať všelijaké pochybností a hlavne hrozná bolesť.
V takom hroznom stave ma našla moja kamarátka, tiež zdravotníčka. Prečítala si tu správu a rozbehla sa za páni doktorkou. Ja som ju ale prosila, aby to nechala a aby za ňou nešla. Našťastie tam už stará pani nebola.
Májka mi vysvetľovala, že to čo mi porozprávala p. doktorka je obyčajná hlúposť a nechápala, prečo ma takto dostala do omylu. Bola tým fakt, veľmi pobúrená...chcela mi veľmi pomôcť a najmä ma vyviesť z toho omylu. Tak mi potom začala vysvetľovať rôzne, ak sa to vôbec dá takto nazvať, že /variácie/, že keby nebolo toto tak...., tak by to bolo takto...! A potom mi pozerala do očí a položila mi otázku.
„Chcela by si, aby Tvoja Lucka plná života a schopná všetko zariadiť , vybaviť a všetkým naokolo pomôcť. Tá, ktorá vedela sadnúť za volant a pomáhať asociálom a sirotám. Chcela by si ju mať pripútanú na vozík a úplne odkázanú na vašu pomoc ? Mohla by byť v kóme, nerozprávala by...toto by si chcela?
Ja som jej prikývla, že áno...
„ Vieš Májka, my by sme si rozumeli aj bez slov... Stačil by mi jej pohľad...veľmi som ju tu potrebovala, mala by som pre koho žiť !“
Jej poslednú vetu som nečakala :
„ Ale ja viem, že Tvoja Lucka si to nezaslúžila. Nezaslúžila si tu takto trpieť, tak si ju Boh vzal k sebe !“
Tieto slová boli pre mňa vtedy tie najbolestnejšie.
Na druhý deň prišla k nám s návrhom, ktorý by mňa samu, asi nikdy ani nenapadol. „ Rozhodla som sa, že pôjdeme spolu do Banskej Bystrice. Som zdravotníčka, tak tam zatelefonujem a zistím kto mal v danom čase službu a či by boli ochotný sa s nami stretnúť. Verím tomu, že to bude možné a potom tam pôjdem s Tebou, aby si vedela všetky podrobností Luckineho odchodu.“
Súhlasila som.
O niekoľko dní mi s radosťou oznamovala, „ Predstav si čo som zistila. Vieš kto tam mal práve službu? Karol J. on je Popradčan a jeho mamku veľmi dobré poznám. Je tiež zdravotníčka a je ešte aj moja bývala kolegyňa. Tak jej hneď zavolám a dohodnem Ti stretnutie s ňou. Chceš?“
„Áno:“ Bola moja odpoveď.
Dohodla nám termín stretnutia. Šla som za ňou s malou dušičkou a nevedela som vôbec čo od toho očakávam. Páni Javorská pracovala na pľúcnom oddelení, hneď sa ku mne rozbehla so slovami. „ Ja vás poznám z kostola, bola som aj na zádušnej sv. omši, ale nemala som síl sa k vám ozvať. Neviem, ako by som to na Vašom mieste prežila.“ Túto vetu som z jej úst počula niekoľko krát.
Potom mi vyrozprávala o tom, že majú ešte troch synov a z nich dvaja sú záchranári Leteckej služby. Ako sa o nich stále počas ich služby bojí. Potom prišiel rad na Karola a deň, keď prišiel domov a svojej mamke všetko vyrozprával.
„Vieš mami, keď nám vysielačkou oznámili, že ide k nám popradský vrtuľník, ktorý vezie mladú ženu s ťažkým zranením po dopr. nehode. Tak som ani vo sne netušil, že to bude dievča z nášho sídliska. Mami baba v mojich rokoch a ešte, že ju budem dokonca poznať aj z videnia. Bola v bezvedomí, bol som celý čas s ňou a robili sme všetko čo sme len mohli. Ja sám som s ňou utekal na CT-čko, no už sme ho nestihli urobiť ! Mami Lucia nám odišla !“ Rozplakal sa a povedal jej, že na toto nikdy v živote nezabudne.
Dala mi jeho telefónne číslo a rozlúčila sa so slovami. „Páni Krafčíková, držte sa prosím a nezložte sa! Hoci ani ako zdravotníčka, neviem Vám poradiť, ako to urobiť. Držte sa !“
Pár dní som nemala síl mu zatelefonovať, tak to vzala do rúk Mája a dohodla nám termín na stretnutie, keď príde domov počas voľna. Súhlasil...
Trápila som sa pár týždňov a premýšľala...čo mi ešte povie? Čo ak sa Lucka pred odchodom prebrala, čo ak na mňa volala? Čo urobím potom ?
Potom???
No jednoducho som cúvla a nestretla sa s ním. Májka to nechápala, čo sa to so mnou stálo. Pochopila až, keď som jej to vysvetlila. „ Vieš, stretnúť sa môžeme aj neskôr. Karol aj tak na to nikdy nezabudne, možno už budem mať na to viac síl. Aj manžel cúvol, hoci mi predtým hovoril, že pôjde za ním spolu so mnou. Vieš Májka pre túto chvíľu to nechám tak...
Zavolala som mu a aj on s tým súhlasil, že možno to tak bude lepšie.
Nezabudnem ako ma na Vianoce sedela v lavici, v kostole a zozadu ma niekto silno objal. Bola to jeho mamina. A znovu tie slová : „ Držte sa...ja by som to nikdy nedokázala !“
Určite netušila, čo mi to stále hovorí !
Manžel bol natankovať benzín a hneď kúpil aj noviny, ktoré medzi iným práve informovali o havarovanom vrtuľníku. Havaroval deň pred tým vo večerných hodinách a posádka vrtuľníka zhorela v troskách. Zozelenela som...a manžel nechápal, čo sa deje. Iniciálky jedného záchranára zneli K. J.
Miňo však to nemôže byť Karol, povedz, že nie ! Možno to je iba náhoda, že sú tie iniciály presne také. Manžel pokýval ramenami... neviem.
Nebola to náhoda....
V zapätí zazvonil telefón...bola to Mája, hlas sa jej triasol. „Vlasti? Vieš? „
Mája viem...mám práve noviny v rukách ! Mája povedz, že to nie je pravda... Nemôžem, lebo to pravda je....“ Nastalo na chvíľu ticho. „Karol zhorel a odišiel do nebíčka za Luckou. Už sú tam hore spolu...a je im dobré!“ Viac sme si už nevládali povedať.
Odišiel a vzal si to všetko so sebou do nebíčka. Oni už si to porozprávali, no a pre nás to ostalo navždy tajomstvom !
A jeho mamina...? Vzala, tak ako ja svoj kríž na svoje plecia a nesie ho statočne. Tak ako ho budú niesť aj ďalší statoční rodičia... a pozostalí mŕtvych z Polomskej tragédie.
