Konečne som počula zaštrngať kľúče vo dverách, pribehla som k manželovi a hovorím mu „ no konečne, že ideš už som si začala prihrievať aj obed, lebo som veeľmi hladná a nečakala som, že tam budeš tak dlho. Veď si bol objednaný na 11.3O a sú už skoro dve hodiny. Manžel mi to zhodnotil iba jednou zvláštnou vetou, „ Jáááj...moja to ti bolo skoro ako pôrod...?! O pol dvanástej brali ešte iba tých čo mali brať pred hodinou."
Zarazilo ma, že hneď na prvý krát má v ruke toľko liekov a to iba kvôli pobolievaniu jedného kĺbu? Veď mu neurobil ani žiadne snímky, ani ultrazvuk...iba ak by mal ujo doktor hneď rontgenové oči.
Ale aj tak sa mi tie lieky nejako nepozdávali...
Navečerali sme sa a manžel mi hovorí, „ tak by som si mal vziať asi tie dvoje lieky, ktoré mám na večer a ráno pôjdem na tú injekciu.“ Ja som mu od počítača iba volala, „ no asi áno, keď už si ma počúvol a išiel k tomu ortopédovi.“ Manžel chvalabohu nemá nijaké zdrav. problémy a neberie žiadne lieky až na to asi mesačne pobolievanie v kĺbe.
Odrazu som pocítila až do vedľajšej izby nejaký chlad...vbehnem do obývačky on sedí v kresle snaží sa z hlboká dýchať, okno otvorené dokorán a tá bordová farba v tvári. O chvíľočku mu už začínalo mravenčiť a tŕpnuť celé telo.
Schytila som do rúk lieky a čítam...čo si to prosím ťa urobil veď sú to obidvoje silné analgetika! Prečo si nevzal okuliare a nečítal leták, ale veď ja som mu to hovoril. Sám sa ma na to pýtal a aj v zdrav. karte to mám napísané. Vedela som už , že je zlé !
Tak som mu dala na výber alebo volám pohotovosť alebo sadám z Tebou do autá kým si ešte vládzeš zašoférovať sám.Ani som to nestíhala domyslieť, že to môže byť až také vážne....Hneď mu lekárka podala Dithiaden a Hydrocortison a poslala ho do čakárne na dvadsať minút. Ja som v ten moment a neviem prečo počula iba dvakrát slovo polhodiny, polhodiny.Manžel sedel a už, už sa zdalo, že sa to lepší. Spýtal sa ma či je už tých dvadsať minút ?
Vybrala som z vrecka mobil pozrela sa... a neviem prečo zaklamala som, nie ešte nie je, počkajme ešte päť minút.
No neprešlo však ani tých päť minút a on už strácal zrak a kolaboval....
Tak som zakričala iba na lekárku, lekárku, ktorá mala tu smolu byť osobne pri tragédii našich detí tu bola znova v službe. Rýchlo pribehla pichla mu Adrenalín...a povedala, že toto ešte nikdy nezažila za tridsaťtri rokov svojho pôsobenia. Pán Krafčík, prečo som znovu a práve v takých okamihoch pri Vás? Vaším deťom som už nemohla pomôcť... Ja viem... povedala ste mi, že sa nesmiem zložiť lebo je tu ešte Lucia, ktorá ma potrebuje a je už stabilizovaná... Hm.. a ona je stabilizovaná, ale pod zemou. Aj tak Vás obdivujem...
A okamžite s ním leteli na príjem, kde mu podali ďalšiu pomoc lebo nastal anafylaktický šok, krvný tlak mu klesol už na polovicu. A tak skončil na IS intreného oddelenia pod prístrojmi na dvadsaťštyri hodín.
Odchádzala som sama domov...neboj ja si poradím, aj do práce zavolám.
Vyšla som pred nemocnicu, auto bolo na rýchlo zaparkované na mieste, kde nemohlo zostať. Cítila som sa bez neho taká stratená, opustená a naše mesto bolo akési veľké pre mňa a nejaké cudzie.
Až na druhý deň večer to na mňa doľahlo...až potom som si uvedomovala, že už by som tu bola úplne sama... a Vianoce by boli pre mňa veľmi kruté...!
Celý život, čo sme spolu ho stále kontrolujem, prípadam si už ako taká xantipa...len čo zašuští alobal už sa ho pýtam, čo ťa bolí, čo to berieš...??? Ešte aj v lekárni, keď som mu kupovala iba niečo proti chrípke, tak som sa vždy pýtala či to môže brať. A teraz toto !
Tých päť minút mu zachránilo život...
A schválne skúste sa doma pozrieť na škatuľku akýchkoľvek liekov, či tam nájdete napísane o aký druh lieku ide. Tak ako to bolo napísane pred rokmi a to hneď pod názvom lieku. Teraz tam mate rozpis čo ten daný liek obsahuje ale nám laikom to asi ťažko pomôže a tobôž starým a chorým ľuďom iba ak by všetci chorí vyštudovali medicínu na univerzite tretieho veku. Potom sú tam ešte kódy a výrobca a na ten priložený letáčik potrebujete poriadnu lupu na prečítanie.
