Boh nám zoslal na zem svojho syna... aby sme si pripomínali jeho narodenie a vážili si každý počatý ľudský život. Vážili si každé dieťa...či už choré alebo inak postihnuté. Kostol bol plný do prasknutia...inokedy je poloprázdny. Takže aj to je signál, že naozaj tá noc... nestratila svoju moc a čaro ani po tisíckach rokov. Zhasli svetlá... a tichom sa niesla tá krásna melódia, ktorá jedným vháňa do sŕdc pocit lásky, šťastia a druhým slzy. Slzy šťastia, radostí....alebo hroznej bolestí???
No a mne osobne tiekli slzy...slzy bolestí. Nič na tomto svete ich už nezastaví... Niet už na tomto svete žiaden darček, ktorý by ma potešil...a ani žiadna radosť neprekryje moju bolesť v srdci...!!!
Keby som to len bola Lucy moja vedela, že práve tá Tichá noc..., ktorú sme si tak od srdca spievali dvadsať rokov pri vianočnom stole... Že tá, ktorú mi hráš na flaute, aj keď je iba jún.... Je od Teba tá posledná... ! Tá najkrajšia a najvzácnejšia....
Už nikdy nebude pre mňa, tak krásna a tajomná, ako vždy bývala...
Ja viem, že každý rok je iný a vždy má svoj zmysel a čaro. Ja viem, že mi mnoho ľudí povie ďakujem.... Ja viem, že mi povedia, že má potrebujú... a že mam tu ešte poslanie. Ale to je všetko malo na tu moju obrovskú bolesť... Sú to už ôsme Vianoce, čo sme zasadli k stolu bez Vás drahé detí... Už neznie Váš smiech a radosť...už u nás neznejú ani koledy. U nás je už pri stole „ iba" ticho....
A tým tichom už znie iba úprimná, rodičovská modlitba. Prečo si môže aj otec „ tyran", zasadnúť k stolu so svojimi deťmi...., ktoré trápi po celý rok? Prečo si môže matka „ vraha a zlodeja" navštíviť syna vo väzení? A prečo sa rodičia nemôžu stretnúť aspoň „raz" v roku so svojimi milovanými deťmi...? S deťmi, ktoré tak neskutočné ľúbili... S deťmi, ktoré boli ich zmyslom života...,jednoducho všetkým. Boli by si navzájom zniesli aj modré z neba... Tak prečo museli byť tak náhle odtrhnutí od seba.
Možno sa to bude niekomu zdať, že tu píšem piate cez deviate....je mi to jedno. Potrebovala som to povedať...potrebovala som tu bolesť zo seba dostáť ! Ten kto to neprežil, to aj tak nepochopí...,ale nikto z nás nevie čo ho v živote čaká. Aký osud má už dávno napísaný...
Jedným rodičom vezme deti tragická nehoda... a druhým choroba.
Bože, Ty vieš, čo je to za hrozná bolesť..., veď predsa Ty sám si za nás dal svojho jediného syna. Zahoj prosím ranu, každej matke a otcovi...a zahoj ranu samozrejme aj mne a môjmu Miňovi !
Veľmi, veľmi nám chybujete po celý rok...nedá sa bez Vás žiť! No v tomto čase Vianoc a rodiny je to ešte ťažšie a bolestnejšie....bez Vás dvoch milovaných tu byť!
Prajem Vám všetkým, požehnané sviatky plné milostí !
A ak mate tu milosť a môžete ich prežívať v kruhu svojich detí a celej rodinky, tak si to užívajte a na plno... Pozrite sa dnes okolo seba a povedzte všetkým svojim drahým. Mám ťa rad /a/, ľúbim ťa a ešte všetko ostatné, čo je a čo bolo nevypovedané.
Lebo život..., je tak krátky a tak vzácny čas. Čas, ktorý sa už nikdy nevráti a nezopakuje... aj keď je to nespravodlivé.
Článok suvísiaci :http://vlastimilakrafcikova.blog.sme.sk/clanok.asp?cl=173428
