Aj sme chceli vstávať skoro, ale keď si uvedomíme, že hlboko dole vo wádí je stále tieň a asi ešte celkom dlho môže byť, rozmyslíme si to. Počkáme si na slnečné lúče, ktoré chladnú vodu trochu prehrejú.
Napriek tomu, že je piatok, teda taká moslimská nedeľa, zatiaľ nie je vo Wadi Bani Khalid vôbec toľko ľudí. To je fajn, ale veľmi ma to sem aj tak neťahá. Veľký stánok pripravujúci už teraz teplé bufety je potvrdením, že toto nie je žiadne skryté wádí. “Prosím vás, ako sa ide do Wadi Hawer?” pýtam sa niekoho miestneho. Hádam to opäť nebude nejaký Belgičan :-). “Wadi Hawer?” pozerá na mňa trochu zmätene. “To musíte autom asi 20 minút odtiaľto.” Zas som niečo nepochopila! Alebo som si to len správne nedoštudovala. Literatúra písala, že kým Wadi Bani Khalid je veľmi turistické, stačí pokračovať do Wadi Hawer a tam si užijeme dobrodružstvo skrytého wádí. Nejako som si automaticky vyvodila, že pokračovaním ´pešo´ sa tam odtiaľto dostaneme. Som na seba aj na celú “webliteratúru” pekne napajedená. Takto toho veľa vo Wadi Hawer nestihneme preskúmať. Postup údolím je tam vraj pomerne pomalý, lebo cesta nie je jednoznačná a navyše je to kombinácia "lezeckej" a plaveckej turistiky.
"Sami sa v tej jaskyni stratíte!"
Nechcem ostatných hnať o dušu zas niekam inam, a tak len ťažko vzdychnem. Kombinujeme možnosti: zájdeme do blízkej jaskyne v tomto wádí, prípadne vybehneme hore na ten vrch nad nami a uvidíme. Wadi Hawer si možno necháme na zajtra. K jaskyni smerujú aj dve Talianky, sprevádza ich miestny chlapík. Len sa ho letmo opýtame, či ideme dobrým smerom - vraj áno, no nejako ho to nabudilo a očividnejšie sa k nám pridáva. O 15 minút sme pri jaskyni, vyťahujeme si z batohov vlastné čelovky a chlapík sa tvári, že nám ide ukázať cestu v tmavej jaskyni. “Nie, nie, ďakujeme, ale my nepatríme k tvojej skupine. Ony sú tvoja skupina,” ukazujeme na Talianky. Tie sa zdráhajú, že ani oni nie sú. Chlapík cíti, že prichádza o kšeft a ako sa čupiac noríme dnu do jaskyne, ešte za nami volá: “Veľa šťastia. Ak sa tam chcete stratiť, kľudne choďte sami!”
OK, dobre teda, trošku sa nás snažil naplašiť, budeme si radšej lepšie všímať všetky okolité značky akéhokoľvek typu, ale zmiasť sa nenecháme. Ešte hore trepal čosi o vodopáde v jaskyni, ktorý nám chcel ukázať, tak si ho teda nájdeme sami. Dnu je fakt teplo. Čupiac či štvornožky sa v prachu pod nízkym stropom jaskyne posúvame hlbšie a snažíme sa začuť zvuk vodopádu. Cestička sa rozdvojuje. Na zemi leží kúsok špagáta. Ten si budem pri návrate pamätať, aby som vedela, kadiaľ sa potom vybrať. Tam, kde sa strop ešte viac znižuje, začujeme vodu. Po strope sa špacíruje pár švábov alebo čohosi podobného. Keď však ideme ktorýmkoľvek smerom ďalej, zvuk vody utícha.
“Možno je to ako v dokumente Vagamundos z Kostariky, keď im miestni chceli ukázať vodopád a zaviedli ich k cícerku vody, z ktorého zásobovali svoju dedinu,” spomínam si na túto peknú až dojemnú scénu z Vandrákov. Míňame opäť špagát a na polceste stretávame Talianky s chlapíkom. Asi sa zľakli jeho volania za nami. Vidíme, odkiaľ vychádzajú a vracajú sa smerom k východu a áno, je to tak. Ten jeho “waterfall” bol len jaskynný potôčik v jednej z dier, ktorú sme už preskúmali.
Nevadí, bolo to pekné malé dobrodružstvo, ktoré sa nám chlapík na zemskom povrchu ešte raz rozhodol trošku okoreniť. Pýta si peniaze za vstup a ukazuje na tabuľu. Jasne na nej stojí, že požičanie čelovky stojí 1 ománsky riál. Lenže my sme mali čelovky vlastné, chalan má smolu. “Zavolám na vás ministerstvo turizmu,” skúša to na nás, keď sa otáčame preč. Dvaja Nemci, ktorí práve prišli k jaskyni a sú svedkom tejto malej výmeny názorov, budú zrejme poučení a ak majú svoje čelovky, Ománec zas vyjde naprázdno. Keby tam mal chalan napísané, že chce za vstup - ok, co je psáno, to je dáno. Ale somára z nás robiť hádam nebude :-).
Keď už sa popri tých jazierkach vo wádí vraciame, na chvíľu sa do nich šupneme a aspoň na chvíľu zo seba zmyjeme aj prach. Napokon, pri cestovaní so stanmi sa každé kúpanie ráta. Na vrch už liezť aj tak nebudeme a nejdeme to dnes siliť ani do púšte, čo bol teoreticky pôvodný plán na dnes. „Prečo? Veď by sme to v pohode stihli, ešte by sme sa aj v druhom wádí okúpali a stihli si nájsť v púšti miesto na prespatie,“ kalkuluje čisto hypoteticky syn. Andrej si chce púšť užiť a nenáhliť sa. Basta.
Opäť jedno indicko-ománske blues...
Len čo vyjdeme z wádí, hľadáme obchod, ale ejhľa, veď je ten piatok a možno dnes ani nenakúpime. Tretí pokus s obchodom je však úspešný, môžeme sa ísť najesť. Opäť končíme u Inda a už nám to asi aj dochádza – v Ománe sa tradičnej kuchyne dočkáme len ťažko. Prisťahovalci z Indie, Bangladéša či Pakistanu zaplavili tunajší kulinársky trh so svojou ponukou natoľko a s takými cenami, že lokálnych ománskych reštaurácií je tu ako šafranu.
Nerozumieme tomu, ako Indovia dokážu navariť z ingrediencií, ktoré v obchodoch kupujeme za pomerne obdobné ceny ako na Slovensku, a pritom nám za sýty obed pre štyroch naúčtujú 12 – 15 €. Samozrejme, dohovor s Indami vie byť zaťažkávajúcou skúškou, či už v otázke štipľavosti alebo toho, čo z ponúkaného menu aj skutočne majú, hoci svojich zákazníkov často lákajú podľa obrázkov aj nápisov na všakovakú ponuku pomaly z celého sveta. V tejto reštaurácii nás ešte navyše pobavia aj tým, že pchajú do zástrčky nožík, aby roztiahli od seba kolíky a vyhoveli nám v nabití nášho telefónu. Do toho tu už zas vytrubujú Ománci dožadujúc sa svojich „to go“ porcií ... no jednoducho, miestny ománsko – indický kolorit ako vyšitý.
Ak sme sa nestratili v jaskyni, možno sa stratíme vo wádí
Hurá, nachádzame Wadi Hawer! Chalanisko v blízkej dedinke nám na názov údolia gestikuluje smer, kadiaľ ísť. Asi sme úplne netrafili a navigácia nás v tom podporuje. Teperíme sa úzkou cestou plnou balvanov cez potok, zvrtnúť sa už veľmi nie je kde. „No, vidíš! A hneď sme mimo plán...,“ obracia sa Andrej na syna, čím dokončuje ich rozhovor spred pár hodín o tom, že do púšte by sme to stihli aj dnes. Keď sa konečne prederieme na miesto, kde sme zrejme mali prísť, delí nás od neho doslova 50 metrov, ktoré už autom nedáme. Našťastie sa tu dá trochu cúvnuť a otočiť sa. Polhodina v keli. Nájdeme miesto, kde auto nechať a už vieme, že sa tam dostaneme aj pešo cez dedinku. Tá je krásna ako všetky v Ománe. Aj touto vedie premyslený systém zavlažovacích kanálov tzv. faládž, ktorý nás dokonale fascinuje. Pochádzajú vraj cca z roku 500 n.l., ide však o typ zavlažovacieho systému starého až 5 000 rokov z oblasti Perzie.
Prechádzka cez dedinu je síce čarovná, ale stratený čas ma trochu dožiera. Wadi Hawer som chcela preskúmavať o čosi intenzívnejšie, ale o pol 6 bude tma, dovtedy ešte musíme nájsť nejaké miesto na spanie a Wadi Hawer rozhodne nie je len prechádzka. Má byť kombináciou chodenia, lezenia cez obrie balvany a plávania, lebo hlbšie do wádí bežná pešia cesta nevedie. Pre tento účel máme so sebou aj nafukovacie plavecké bójky so suchým vakom, do ktorých si schovávame mobily.
Táto cesta ma naozaj baví! Okrem toho, postup nie je úplne jednoznačný, často sa vraciame a obzeráme, či máme nejaké jazierko preplávať alebo preliezť cez balvan. Tak či tak sa to neustále strieda – plávame, vyliezame z vody, lezieme a zas plávame. Postup je značne pomalý a dalo by sa tu takýmto objavovaním a bádaním hlbšie a hlbšie do wádí kľudne stráviť celý deň.
Keď sa konečne dopracujeme aspoň k prvému mini vodopádiku, je načase zaveliť ústup. Nájsť cestu späť nie je vždy jednoduché, čo je opäť síce zábava, ale na druhej strane slnko sa z wádí pomaly vytráca a ja mám na sebe všetko oblečenie mokré. Nebola som si istá, či tu nebudú nejakí ďalší ľudia, a keďže rešpektujem miestnu kultúru, kúpem sa všade oblečená. Dcéra bola prezieravejšia, v celom údolí sme boli sami, a tak sa šupla do bikín. Ona je po preplávaní posledného jazierka prezlečená a suchá a mne začínajú drkotať zuby.
V jednej z blízkych dediniek hľadáme miesto na noc. Ďaleko by nebol ani návrat nad dedinu zo včera, ale chcem mu vo svojej mysli zachovať jedinečné miesto a opätovné prespatie by mu toto čaro vzalo. Dlho však hľadať aj tak nebudeme: všimneme si kamennú cestičku, ktorá nás vyvedenie na širokú planinu, odkiaľ máme krásny výhľad všade naokolo, no nás nie je takmer vidieť. Vyzerá to tak, že v Ománe sa miesta na spanie hľadajú samé a všetky sú neuveriteľné. Z dediny sa k nám šíri piatková kázeň, zapálime si oheň a ako každý večer, kuchtíme si niečo na večeru. Väčšinou sú to buď cestoviny alebo kuskus, ale budú aj dni, kedy to slávnostne obmeníme 😊.
Video z cesty
Cestu po Ománe tradične spracúvam aj do filmovej podoby, a keďže zážitkov z Ománu bude požehnane, rozdelila som ju do troch častí. Prvú časť si môžete pozrieť nižšie a zažiť všetky chvíle s nami trochu autentickejšie a "atmosférickejšie" - s preplávaním cez úzky priestor do jaskyne vo Wadi Shab, s plieskaním vody na stany aj s blúdeniami v jaskyni a vo Wadi Hawer z tohto blogu. Príjemné pozeranie!
