S Čiernou Horou sa lúčime sklamaní, ešte aj za prejazd jedným z tunelov nám vyúčtovali viac, ako mali oficiálne písané na tabuli tesne pred mýtnym okienkom. Ostáva mi však aspoň spomienka na Durmitor, a to naozaj pekná a zábavná, a tak určite nechcem Čiernu Horu celú vo všeobecnosti odsúdiť do mojej nemilosti.
Podľa nosa poznáš kosa
Prechádzame hranice s Albánskom a ako je často našou tradíciou, zastavujeme v prvej putike na kávu, aby sme nasali čerstvé dojmy z novej krajiny. Zafajčený vnútrajšok meníme za horúce stupne vonkajších plastových stolov, ale ľudia sú milí a to nám úplne stačí.

Pozdĺž Skadarského jazera mierime opäť do hôr, do dedinky Theth. Priznávam, že tento rok mi to s hlbším plánovaním cesty extra nevyšlo, nebolo veľa času a navyše sme vopchali priveľa krajín do krátkeho času, čo sa bohužiaľ podpisuje na tom, že v niektorých krajinách nestíhame vidieť aj menej turistické miesta. Hoci Theth bude pre mňa po Budve príjemnou zmenou, Andrej ostáva trochu rozčarovaný. “Bol som tu s chalanmi na motorkách len dva-tri roky dozadu a neuveriteľne sa to tu zmenilo! Asfalt je už potiahnutý všade, raj pre motorkárov a offroadistov skončil,” lamentuje. Samozrejme, aj ja si všímam, že Theth rozhodne nie je zabudnutou dedinou v horách, je plná turistov z celého sveta, ale podobne ako v oveľa tichšom a menšom Lukomire, som aspoň rada, že poväčšine sú to aktívni turisti, ktorí sem prišli za horami a túrami. Hory sú tu naozaj nesmierne krásne, celý Theth je jeden veľký amfiteáter s nádherným výhľadom na kamenné velikány, v ktorých sa dajú nachodiť krásne aj viacdňové treky.

S kempovaním nadivoko sme sa tu veľmi rýchlo rozlúčili, plochy v dedine sú naozaj z väčšej časti zastavané, alebo jasne indikujú “no camping”. Priznávam, že pri príchode som ešte stále trochu otrávená, tzv. Budva nálada" ma ešte úplne neopustila a navyše som nešťastná, že z oveľa príjemnejších 26 °C v najvyššom bode prejazdu sme do údolia Thethu opäť klesli do 32 °C. Myslela som si, že Theth je v bode najvyššom a nie hlboko za ním. Aspoň tu však trochu pofukuje a okolité hory zrejme pošlú slnko spať skôr ako na nížine, a tak sa postupne ukľudňujem.
Tichá dohoda
“Je to tu dosť drahé. Kempovanie aj kuchyňa,” prihovorí sa nám Nemec, keď vidí, ako sa pri jednom z penziónov rozhodujeme, či ostať na ich lúke. Andrej blúdi očami takmer na konci dedinky naokolo, až vykríkne: “Tam to je! To je ten penzión, kde sme vtedy s chalanmi spali!” Tamojší majiteľ nám jeho lúku sprístupňuje za 5 EUR/noc a to je teda značný rozdiel oproti podobnej ponuke cca 30 eur z predošlého penziónu. Samozrejme, medzi nami a majiteľom penziónu padne medziriadková dohoda, ktorú nikto nevysloví, ale tak nejako cítime, že to tak má byť: on nám za smiešnych 5 eur poskytne svoju príjemnú lúku a sociálne zázemie a my si uňho za tie tri dni na oplátku kúpime nejakú tú kávu, pivo a možno aj jedlo, keď sa nám nebude chcieť tráviť čas pri našom sporáčiku.

Túra bez mena
Dcéra sa dnes rozhodla pre vlastný program. Hold, deti sú už vo veku, kedy im treba dopriať vlastného priestoru. Aj tak som rada, že s nami vôbec na cesty ešte chodia. Našla si trasu, pôjde si zabehať, niečo si potom uvarí, dole pod penziónom si urobí relax v studenom potoku. OK, ona je vybavená, teraz my. Ani tu nemám pripravenú žiadnu vybranú túru a ísť len k pomerne blízkemu vodopádu Theth, kam chodia všetci, ma ako hlavnú celodennú aktivitu ani trochu nepriťahuje. Trochu v tomto závidím "táboru", ktorý nocuje v stanoch pri nás. Je to nemecká cestovka, ktorej zákazníci večer uťahaní prichádzajú z celodenného 15-kilometrového treku Valbona-Teth. Majú neodškriepiteľnú výhodu toho, že nemusia dumať, ako sa po túre z A do B dostať opäť do A k autu. My musíme prísť s niečím iným.

Z nehorázne skvelej aplikácie mapy.cz, ktorú používame už roky, vyberáme niekoľkokilometrový okruh ponad Theth. Opäť sme pri tom, že našu tohtoročnú balkánsku cestu musíme prispôsobovať vysokým teplotám a našej Layle, takže dvojnásobné prekročenie potoka a schladenie v ňom padne na tejto túre vhod nám aj jej. Hlavne, ak väčšinu túry stúpame po skalách a lúkach bez tieňa. Často zastavujeme a dávame jej piť, hoci ona akoby tomu hicu nie vždy pripisovala veľkú váhu. Balkánske značenia, rovnako ako pri Lukomire, nás často trošku oklamú a posielajú nás kade-tade, strácajú sa a zas objavujú. Osem kilometrov v týchto podmienkach bude stačiť.

Z ticha prírody sa po zídení do dediny opäť ocitáme v mumraji s chuťou na kávu. Zastavujeme v prvej reštaurácii, kde nás okrem kávy zláka aj ponuka kozieho syra. Preliaty olivovým olejom a doplnený chrumkavým chlebom nám po túre vykúzľuje bublanie za ušami a objednávame ešte ďalšie dve porcie. Milí čašníci sa pri nás striedajú, čo nakoniec dopletie pri platení všetkých účastníkov tejto udalosti. “Zaúčtovali ste nám len jednu porciu syra, mali sme tri,” priznávame sa jednému z nich. Poďakuje, naúčtuje nám zvyšné jedlo, a keď odchádzame, beží za nami ďalší a vracia nám peniaze, že sme to už platili. Natoľko nás zošokoval, že nás až presvedčil, ale cestou k dodávke sa obávame, že predsa len na nás prerobil. Už sa nevraciame a nehádame sa s nimi, kto má komu vlastne dať peniaze a len dúfame, že to prípadné manko si chalani dobehnú, keď syr pre ďalšieho zákazníka nenahodia do kasy.
Všetko zlé je na niečo dobré
Na večer predsa len ešte zájdeme aj k vodopádu Theth, ktorý rozohráva v popredí krásnu dúhu, a potom to už ide trochu z kopca. Uprostred noci nám dcéra prezrádza, že jej je zle a o ďalšie dve hodiny zvracia už aj syn. “My túto vodu bežne pijeme, ale niektorým ľuďom z nej vraj bolo zle,” varoval nás pri príchode majiteľ penziónu. Zrejme sme jeho slová podcenili a rýchlo sa spoľahli na to, že sa to určite týka nejakých "cintľaviek zo západu". Nám s Andrejom nie je nič, ale deti to na pár hodín zloží. Od rána sa budú diétou na zemiakoch dávať do poriadku a my, rodičia, budeme prehodnocovať ďalší postup.
Ostaneme ešte tu? Alebo ísť ďalej, hoci sa deti necítia úplne najlepšie? Alebo to úplne zvrtneme do Álp? Na Balkáne hlásia aj celý nasledujúci týždeň trópy. Nadobro sa vzdávam Tirany, Skopje aj Prištiny, bolo by to hlavou proti múru. “Balkánsku cestu však už dokončíme!” končíme poradu.

O pól 3 poobede konečne dvíhame kotvy a velíme na odchod s neurčitým dnešným cieľom, hoci čosi v rukáve máme. Tých 26 stupňov z predvčera máme stále na pamäti a tie výhľady odtiaľ…! Keď sa serpentínami vyštveráme do sedla, vieme, že noc tu bude najlepšia. Hoci nie sme v úplnej divočine, bude to tu mať svoj šmrnc! V sedle stojí jediná reštika s takmer prázdnym parkoviskom.
“Dobrý deň. Mohli by sme prespať na vašom parkovisku?” pýtame sa v reštaurácii. Super milí ľudia doširoka ukážu svoj úsmev. Nič nie je problém na Balkáne. Na Západe si to už veľmi predstaviť neviem. “Môžeme použiť aj váš záchod? Tam vyššie pri chatkách...” pokračujeme v otázkach. ”No, neviem, to sú chatky pre robotníkov. Neviem, či vôbec funguje,” miestni sa trochu okúňajú. Rýchlo s ospravedlňujúcim úsmevom odpovedáme, že funguje, skúšali sme. “Jááj, vy ste skúšali! Tak potom je to oukej!” uškŕňajú sa od ucha k uchu.

Parkujeme trochu povyše hotela na kopčeku, zvečerieva sa, autá tadiaľto už takmer nepremávajú a po tom, ako si v reštaurácii na tajňáša pred deťmi dávame koláč a kávu, dočapujeme pitnú vodu a zaplatíme im smiešny poplatok 6 eur za státie, zatvára aj reštika a všetci odchádzajú. Deti sa v tejto momentálne najvyššej možnej nadmorskej výške trochu schladia, to im dobre padne a hádam ich to dobije energiou.
Čaká nás tichá noc pod hviezdami, kde nám ani WC bez dverí nevadí. Aspoň uvidíme na tie hviezdy!