Farba rieky Driny, ponad ktorú z Bosny vstupujeme do krajiny, je dychberúca. Rovnako ako všetky tie serpentíny, tunely a samotné pohorie Durmitor, do ktorého nás táto očarujúca cesta vedie. Pri prejazde Durmitorom nevieme, kam skôr hľadieť. Len jedna vec nám nejde do hlavy, keď už z pohoria vychádzame: odkiaľ začínajú všetky túry? Pri prejazde sme nevideli jediné odstavné parkovisko alebo turistov. Kam sa zajtra z dediny Razvršje budeme autom trepať, aby sme si vyšli nejaký vrch?
V jednom z kempov v Razvršje máme rande. Vlastne ho má Layla. Česká cestovateľská dvojica travelbeat.cz si pred pár mesiacmi do svojej dvojčlennej partie pribrala tretieho člena Vučka – takisto bieleho švajčiarskeho ovčiaka, a tak sme sa na nich nakontaktovali. Chúďa Layla – bude nás nielen strážiť, ale teraz už aj lietať s Vučkom pod lesom. Tá si hádam vôbec neoddýchne! „Čoby, mne to vôbec nevadí!“ myslí si určite svoje. Zato zajtra uvidí, kde má svoj limit.
Zvládne pes túru?
„Tak skúste Mali a Veliki Međed,“ odpovedá nám Dan na otázku, či by nám poradil nejakú zaujímavú túru v Durmitore. Nie úplne najľahšiu, ale zas ani príliš náročnú; veď máme so sebou aj Laylu. „Hore sú síce reťaze, ale ja myslím, že by to šlo. Už som tam bol ale dávno, ani Vučka sme vtedy ešte nemali...“ Skúsime, v najhoršom sa otočíme. Samozrejme, že sme rozmýšľali aj nad horou Bobotov Kuk, ktorá je so svojimi 2 523 m.n.m. najvyššou v Durmitore, ale Dan vraví, že tam bol predvčerom a s ním ďalší milión ľudí, a tak dáme radi prednosť o niečo nižším „međedom“ (2 287 a 2 217 m.n.m.).
Túra začína chvalabohu hneď z kempu, dodávka môže ostať zaparkovaná na mieste. Po 20 minútach cesty lesom vychádzame rovno pri krásnom Čiernom jazere, kde sa koncentruje väčšina ľudí a pár „revízorov“. Do národného parku Durmitor sa vyberá vstupné, ale „tajná“ cestička z kempu nás má tejto povinnosti zbaviť. Vraví nám to sám pán miestny boss kempu a priľahlých dedín. Milí pánko, ale to bossovské správanie je evidentné. A my, naivky, sme si najskôr mysleli, že má s národným parkom nejakú oficiálnu dohodu. Vyberač poplatkov si nás všimol a už nás kasíruje. Vieme, koľká bije, nevzpierame sa a až taká strašná suma to zas nie je.
Je to celkom stupák cez les zo začiatku, ale aspoň sme v tieni stromov. Keď nás cestička vypľuje nad les, výhľady na okolité hory nás obaria. Krásna cesta nás vedie do katunu Lokvice. Čo to sú tie čiernohorské katuny? Zjednodušene povedané také vysokohorské salaše. Miestni obyvatelia vytvorili katuny, aby sa mohli starať o svoje hospodárske zvieratá. Pri absencii lúk na pastvu v nižších polohách sa chovatelia so svojimi zvieratami premiestnili do vyšších horských oblastí, aby ich tam mohli nechať sa pásť od mája až do prvého snehu.
Nezvládne
Tešíme sa na nejaký lokvický syr, ale víta nás okrem krásnej scenérie len nápis „pivo“ bez piva. Andrej ťažko preglgne. Katun je opustený, teda ak nerátame dva voľne sa pasúce kone pri drevenom domčeku. Posilníme sa z vlastných zásob a už opäť stúpame. „Začína to byť nejaké ťažšie,“ čítame Layle z jej psích očí. „Po veľkých kamenných balvanoch to ešte šlo, ale keď už sa k tomu pridali aj tie zrázy do doliny...“ Na chvíľu síce ešte chytila druhý dych, ale už vieme prečo. Za horizontom v doline zacítila ovečky. Musíme byť racionálni a mať rozum, a tak s ňou Andrej radšej zostupuje. Ovčiarsky pes ťažko opúšťa „svoje stádo“, ale bude to tak lepšie. My traja pokračujeme hore a presne od tohto bodu si asi tak 20x poviem: „Chvalabohu, že tu tá Layla nie je!“
Pred vrcholom Velikého Međeda nastupujeme do reťazí. „No, kľudne by som to ohodnotila na takú B/C ferratu,“ odhadujem obtiažnosť cesty. „Hej, ale bez istenia!“ kričí mi nazad syn. Tatranské túry a reťaze má rád, menej už výšky a tu si ich trochu užije. Nie je to úplný Ľadový kôň v Tatrách, ale zľahka sa k nemu približuje. Na „veľkom medveďovi“ nečakane stretávame párik s asi 6-mesačným bábom, tak im s úsmevom a obdivom vravím, že sú naozaj odvážni a že im želám šťastnú cestu dole. Buď sú natoľko skúsení, alebo natoľko neskúsení, že sú tu, ale dúfam, že to prvé.
Cez 2-3 medzikopce sa po úzkom hrebeni sunieme na „malého medveďa“, odkiaľ sa nám vo výhľade objaví staré známe Crno jezero. To už má človek pomaly pocit konca túry, ale zďaaaleka to tak ešte nebude. Je to ešte nenormálna štreka, predierame sa cez rôzne kosodreviny, zúfalo sa pridŕžame ojedinelých tráv pri zostupe nekončiacou nechutnou suťou, ktorá končí tam niekde v nedoziernom dole a voda už pomaly dochádza. Ešte raz – ako by sme to tu s Laylou zvládli???
Nezlobíte se?
Keď konečne stojíme na normálnom turistickom chodníku, ešte stále to k jazeru máme 4 kilometre. Andrej má filipa a ide nám naproti s fľašou plnou vody. Rybacia polievka pri jazere mi dodáva energiu na poslednú polhodinu do kempu. Cestu natiahneme ešte o ďalšiu polhodinu, kamoši už zrejme nervózne dumajú, kde sme sa zatúlali, no syn má nízky cukor, treba mu ho doplniť, aby sme to dobojovali až do zdarného konca. „My už jsme se báli, kam jsme vás to poslali. Nezlobíte se?“ pýtajú sa nás opatrne kamoši. „Bolo to skvelé!“ vravím im plná elánu. Nohy bolia a mám celkom dosť, ale mám to takto rada. „Len počujte, akože fakt sme to mali dať s tým psom?“ 😊
Večer zakončujeme spoločnou grilovačkou a semifinálovým EURO 2024 zápasom Francúzsko : Španielsko. To je náhodička – hneď vedľa prišiel španielsky karavan a zápas kukajú na plátne. Náš prenos je pár sekúnd popredu. To im predsa neurobíme, aby sme prípadný „góóól“ kričali, kým oni o ňom ešte nevedia. A tak sa k nim všetci pozveme, pozeráme v dobrej nálade s nimi a fandíme samozrejme Španielom.
K moru radšej nejsť
„Aáá, tak teda poďme k tomu moru,“ vyslovujem ráno tú osudnú vetu. Nie som žiadny morský typ, ale už doma sme sa Layly pýtali, čo urobí, ak ochutná slanú vodu. Ona na to nič, neostáva teda iné, ako to rovno skúsiť. Kam ísť? O Kotore sa píše všade, tam bude zrejme milión ľudí. Možno menšia Budva s kempom v centre mesta - kam sa síce nedá dovolať a na email nám odtiaľ nikto neodpisuje - bude lepšia,. Veď, dáko bude. Majiteľ kempu je opäť typ „som milý, ale som tu miestny boss“, tak už je nám to jasné.
Cesta to bola úmorná. Rozptýlenie nám cestou spravili len tri malé psy, ktoré Layle vypili celú misku vody, kým sme si dávali kávu a nápis „Fast and Family Food“ - to ide dokopy asi ako voňavý pot.
Kemp v Budve má šarm nášho dedinského kempu pri miestnej krčme (v dobrom aj zlom chápaní zároveň), a pritom je to to najpozitívnejšie, čo nás tu čaká. Pláž je čistá katastrofa, voda špinavá, rozbité sklo kade-tade po pláži, slnečník na slnečníku, hlasná hudba a drahé atrakcie lacného charakteru. Všetko je rozostavané, aby sa sem v blízkej budúcnosti pomestili ďalšie tisícky ľudí - a teda, nebudem klamať a uvediem to správne – ďalšie tisícky hlavne ruských občanov. Na promenáde či v starom jadre mesta miestny jazyk nepočuť. Za použitie všetkých WC na pláži sa platí; vieme teda, kde všetci čúrajú, aby každú hodinu nedávali euro za záchod. Čašníkovi, ktorý nás obsluhuje pri večeri, sa musíme pomaly doprosovať, ak niečo chceme a ešte má tú drzosť priamo si vypýtať tringelt 10 %.
Je toto naozaj svet prímorského oddychu súčasnosti? Toto ľudia naozaj chcú? Som v šoku. A Layla tiež. „Je tu priveľa ľudí a hluku a do tej vody sa mi ani nechce,“ čítam z jej psích očí, akoby zrkadlili tie moje. Večer jej ešte miestna mačka uvalí svojou mačacou packou facku a Layla má po pár hodinách všetkého po krk. Ak sa nám v tomto teple podarí, vyspíme sa a odchádzame zas „o dům dál“. Nasledovať bude Albánsko. Bude to tam lepšie?
Video
Našu balkánsku cestu som rozdelila do dvoch častí a tu je prvá z nich. Ak si chcete atmosféru Balkánu a naše zážitky priblížiť aj akčnejšie vo videoformáte, nech sa páči, budem rada, keď si video (26 min.) pozriete. Ako vždy, je urobené ako príbehový dokument a tentokrát ho okoreňujú aj Layline "slovné bubliny", ktoré sú našimi hádankami a domnienkami, čo si ten náš pes v jednotlivých situáciách asi tak myslí 😊.
