Muezín nám ako vždy na svitaní dáva na známosť, že je tu brieždenie. Okrem toho, že to všeobecne rada počúvam, ani mi nevadí, ak sa pri tom zobudím. Len si poviem, že „ahá, svitá“ a ešte opäť zaľahnem, kým okolo 7 – 7.30 nadobro nerozopnem zips stanu.
Malá planinka nad dedinou nám aj tu umožňuje relatívne súkromie, vrátane provizórnej sprchy. Vak s objemom 3-4 litrov naplníme vodou, zavesíme na konár a hadicou s jednoduchou ružicou si ju samospádom môžeme regulovať a dať sa trochu do gala. Vodu potom ako vždy doplníme pri mešite, tú pitnú zas v obchode, kde s veľkou radosťou nachádzam aj veľké balenie arabskej kávy s kardamonom. Možno nebude taká dobrá ako predvčerom v malej ománskej dedinke s miestnymi, ale mne to stačí. Chuť kardamonu je nebeská.
Dnes už teda naozaj prichádzame do mesta Bidiyah, odkiaľ sa chystáme na prechod púšťou Wahiba Sands. Ománci ju volajú aj Sharqiya Sands a jej prechod nám má na cca 150 km zabrať nejaké 3 – 4 hodiny. Nám to samozrejme bude trvať dlhšie, lebo v nej plánujeme aj spať a vôbec si to v nej užiť.
Za 15 EUR dokopy nám okrem neuveriteľne dobrého kurčaťa a ryže pre štyroch servírujú v Bidiyah aj banány a niečo ako sladkú jačmenno-medovú kašu. A samozrejme 4 pollitrovky vody. Tie dávajú vždy a všade automaticky aj bez opýtania. Kým sa zas raz čudujeme nad nízkou cenou obeda, o pár minút si vravíme, že tú cenu „sme dobehli“ 7 – 8 eurami za kúpu malej otiepky dreva a sfúknutie pneumatík pred vstupom do púšte. Rovnováha pozemských radostí sa práve vyvážila.
Rady pre vstup do Wahiba Sands sú: a) držať sa vyjazdených koľají v piesku; b) prípadne využiť maps.me, ostatné navigačné appky sú tu na houby. Niekoľko kilometrov smerom do púšte sú ešte badať kempy, ale sú to iné kempy ako tie európske. Sú to skôr hotely so všetkými vymoženosťami s ilúziou kempovania. Po 20 kilometroch ostávajú všetky za nami, spoločnosť nám robia už len ťavy a kozy. A pomerne dosť zelene, ktorá z piesku vo forme tráv vyrastá, to ma celkom prekvapí.
Poobede ešte teplomer ukazuje okolo 27 °C. „Potiahnime to hlbšie do púšte, medzitým teplota trochu klesne a uprostred si nájdeme nejakú peknú dunu,“ dohadujeme sa. Vidíme, že sa nemáme čoho báť – vyjazdené koľaje fungujú, občas je piesok sypkejší a povrtí nás, ale dá sa. Hore, dole, ďalší horizont a ďalší. Koľaje sa niekedy rozbiehajú na viac strán, ale vtedy si pomôžeme práve cez maps.me, inak sa tu o chvíľu stratíme. Niekedy sa koľaje po čase spoja, ale kto ho vie, či vždy...
Druhým faktorom, ktorý môžeme v kľude brať ako záchranné koleso v prípade akýchkoľvek problémov, sú obyvatelia púšte. Občas na horizonte vidieť ich 1 – 2 jednoduché stany alebo kozy potulujúce sa v diaľke pod dunou. A raz za polhodinu nám kývajú aj samotní beduíni z korby Toyoty, ktorá si to šinie púšťou oproti nám.
Noc v púšti
Hlboko v púšti si nájdeme dunu, na ktorej budeme spať. Auto nakoniec radšej nechávame pod ňou a na dunu vytrepeme len samotné stany. Na druhú stranu z nej vidíme jednoduché napájadlo pre ťavy a kozy, o ktoré sa púštni nomádi starajú. Chceli sme mať síce pocit úplného stratenia v púšti a malá betónová nádrž na vodu nám ten pocit trošičku uberie, ale nevadí, ostávame už tu. Pri trsoch trávy sú v piesku často vyhĺbené malé jamky. Vraj sa v nich môžu skrývať hady a škorpióny. V šere sa pri aute aj čosi živé pohne, ale je to len miestna púštna myš. Na dunách už žiadna tráva nie je, tam je to bezpečné a môžeme sa tam špacírovať po tme aj bosí.
Pomaly pripravujeme hore na dune drevo na oheň. Len čo zájde slnko, schladí sa a oheň nám urobí dobre. Slnko pomaly zapadá, keď dole k napájadlu prichádzajú dvaja beduíni. Priateľsky nás z diaľky rukou zdravia. Zrejme si obiehajú blízke napájadlá a kontrolujú, či je všetko v poriadku a či čerpadlá na solárny pohon zásobujúce napájadlá podzemnými zdrojmi stále fungujú. Pomocú sa pár minút, a keď už si myslíme, že odchádzajú, vyberajú si z auta koberčeky, poodídu s nimi pár krokov od napájadla a začnú sa modliť. „Slnko zapadá, je čas modlitby,“ vravím deťom a ďalej pozorujeme túto ich intímnu chvíľu. Ten pohľad na modliacich sa beduínov uprostred púšte na malých koberčekoch je krásny a mystický.
Zotmelo sa, oheň nám horí a aj pahreba sa už celkom pekne urobila. Vyťahujeme z nej kukuricu, ktorá uprostred nočnej púšte chutí moooc dobre. I keď nehovorím, že mi pod zubami nevŕzga namiesto soli piesok. Je tu absolútne ticho. Po niekoľkých dňoch nám do uší neprichádza spev muezína. Na dune okolo dohasínajúcej pahreby pozorujeme púštnu hviezdnu oblohu a pri kardamonovej káve rozoberáme všetky naše amatérske vesmírne teórie.
Púštne prekvapenie
Stany sú ráno orosené. „Preto je tu v púšti toľká zeleň!“ dochádza nám. Arabské placky dnes na raňajky vylepšujeme vajíčkom a cmúľame si všetky prsty.
Pobalíme stany, naskladáme všetko do kufra ... Andrej v tom má už celkom gríf. Prechod púšťou o dve hodinky dokončíme a čaká nás zas niečo iné. Sami sme zvedaví, kde a ako nás púšť vypľuje. A ako vyzerá tá mešita, ktorá má uprostred púšte byť. Dozvedeli sme sa o nej náhodou vo whatsapp skupine Active Oman. „To bude stopro stará malinká mešita strácajúca sa v púšti,“ uisťujem deti. Mali by sme sa k nej pomaly blížiť, no vyjazdené koľaje v piesku nás trochu odklonili. Hľadíme na horizont, nech tú malú stavbu niekde nepremeškáme. „Tam je,“ ukazuje dcéra prstom do diaľky a nám sa asi sníva. Tá mešita je priam obria. Velikánska mešita uprostred púšte. Naokolo nič, len piesok, kam oko dohliadne. Úplne z toho padáme na zadok.
Nesmelo stláčame kľučku na pozemok mešity. No len čo bráničku trochu pootvoríme, z piesku spoza mešity sa približuje postava. Priateľský Paštun nám pár anglickými slovíčkami hovorí a ukazuje, nech vojdeme. Ale len na pozemok, do samotnej mešity samozrejme nie. Mešita sa svojou krémovou farbou s okrovými prvkami snaží začleniť do charakteru púšte, ale v púšti, kde nič iné nie je, je ako päsť na oko. I keď netvrdím, že zlým spôsobom. Skôr takým ohromujúcim. Stojíme na vydláždenej ploche pred mešitou a hľadíme na veľkú presklenú arkádu mešity.
Paštun je tunajším správcom. Je tu vraj takmer vždy kľud, občas sa niekto zastaví. „A v piatok? Prichádzajú sem ľudia z púšte na modlitbu?“ pýtam sa Paštuna. Áno, 50-60 ľudí sa tu v piatok zíde z celej púšte na modlitby, vraví. Nemôžem si pomôcť, ešte dlho som v nemom úžase.
Lúčime sa s Paštunom, ktorý tu vyzerá byť nadmieru spokojný. Odišiel z Pakistanu, v oblasti, kde žil, sa cítil stále v ohrození. Tu je mu dobre. Vôbec sa mu nečudujem. Skoncentroval sa tu kľud celého sveta.
20 kilometrov za mešitou púšť opúšťame. Celkom grandióznym spôsobom – keď vyjdeme na horizont, máme pred sebou koniec púšte ako na dlani a pred nami sa v diaľke vynára more. Púšť nás vypľúva v dedinke Qihayd, ktorá vyzerá trochu ako z apokalyptického filmu po zničení sveta. Namiesto domov sú tu skôr stany, ktoré sa trepocú vo vetre a v okolitom piesku sa váľajú odpadky. A je tu samozrejme mešita a našťastie tiež obchod, kde si môžeme dofúkať pneumatiky. Opäť sme na asfalte, hoci nie na dlho. O tom ale ešte nevieme.
Smer: Maledivy Ománu
Rozhodujeme sa, kam ďalej. Pôvodne som veľmi chcela zájsť do tzv. Sugar Dunes, bielych piesočných dún rovno pri mori. Prejazd a noc v púšti však boli jedinečné a mám tak trochu pocit, že Sugar Dunes by boli teraz také nejaké nedocenené. A keď si teda máme vybrať to alebo Bar al Hikman, volíme to druhé. Viem o tom len toľko, že to majú byť „Maledivy Ománu“ a že je to miesto, kam veľa ľudí nechodí.
Kým vyrazíme na cestu, opäť vybavíme pomaly už každodennú rutinu – nákup ľadu do chladničky, nech potraviny prežijú a obed – ako ináč – u Inda. Tento tu patrí medzi najlepšie, hoci sme na obyčajnej pumpe, kde pár metrov od stojanu na benzín stojí Indova reštika. Dnu nik, vonku jeden plastový stôl, ktorý nám okamžite zakrývajú tenkým igelitovým obrusom a snažia sa vysvetliť, čo majú v ponuke. „Vieš čo, poď rovno do kuchyne,“ naznačuje nám a hneď aj otvára všetky 4 hrnce a servíruje malé porcie do mištičky, nech vyskúšame. Jedlo je božské, na stole nám navyše pristanú aj nejaké nečakané omáčky – jogurtová aj nejaká nasladlá, možno z granátového jablka ... no, nevieme sa dojesť. Štyria dosýta najedení platíme 5 OMR, teda zhruba 12,70 €.
Asi 120 km ideme kvalitnou asfaltkou smerom na juh. Keď sa pomaly blížime k očakávanej odbočke z cesty, navigácia nám radí skrátiť si ju o 4 km skoršou odbočkou. „Tadiaľ nejdem,“ vraví Andrej, keď ju míňame. „Dáme si od offroadu na dnes oddych.“ Haha, dobre nás to o chvíľu pobaví. Maledivy Ománu veru nebudú hneď za zákrutou.
