A končí tu aj cesta. Posledných pár kilometrov sem sme badali nejaké vyjazdené koľaje do neznáma ... nuž, môžeme si vybrať. Zdá sa, že to bude podobné ako v púšti, hoci bez piesku. Aký-taký smer nám naznačuje aplikácia maps.me, ale presné cesty tu už nie sú. Čaká nás 40 km absolútnou pustatinou a mne dochádza, prečo sem toľko ľudí nezavíta. Mám rada prekvapenia ako toto. Už som to niekde písala: ako hlavný plánovač našich ciest si musím toho veľa dopredu naštudovať a niekedy ostatným závidím tú spontánnosť poznávania. Preto ma vždy poteší, keď ma samú niečo prekvapí a toto je presne ono.
Bar al Hikman je taký výbežok, polostrov, kde nie je nič. Nestretávame žiadne auto, o ľuďoch ani nehovoriac. V dohľade nie je dom, elektrické vedenie, vegetácia, absolútne nič. Štyridsať kilometrov. Občas len veľká pneumatika, ktorá má asi naznačiť správnosť smeru. Časť cesty pripomína soľnú pláň, akou sme kedysi dávno prechádzali z Chile do Bolívie. V Ománe neprší často, ale keď tu spŕchne, toto územie bude zrejme dobrá kašovitá brečka, do ktorej by auto ľahko zapadlo. Niektoré koľaje trochu prepadnuto aj vyzerajú a aj Andrej cíti, že sa v nich auto necíti ako na pevnej zemi. GPS tu nefunguje na 100 %, ale hádam sa nestratíme. Keby tu však nefungovalo vôbec, asi by sa tu dalo orientovať len s kompasom. Svojím spôsobom sme totiž na tom podobne ako v púšti – jeden horizont vyzerá ako druhý, kľudne by sme sa tu mohli vrtieť v kruhoch.
Keď sa blížime k pobrežiu, obchádzame soľnú lagúnu s plameniakmi a ocitáme sa na Maledivách. Dlhokánska pláž, biely piesok a tyrkysové more. Bar al Hikman nás práve dostalo. Cestou sem aj tým, ako to tu vyzerá. Z piesku tu vyrastá pár nádherných žltých kvetov a keby sa tu neváľalo aj pár či už naplavených alebo odfúknutých odpadkov, bol by to úplný raj na pohľad.
Zakempujeme, postavíme si stany. Máme absolútnu pohodu – plávame v mori, prechádzame sa po pláži, neskôr založíme oheň a varíme večeru. Do cestovín pridáme humus z plechovky a na panvici opečenú cukinu. V Ománe fakt nie sme nároční. V diaľke je zrejme nejaký jednoduchý kemp, lebo po pláži okolo nás večer prejdú traja ľudia a ráno nám spoločnosť robia dva krásne chrty. Jeden biely, jeden tmavý. Párkrát zakňučia, a keď nám konečne dôjde, čo nám dávajú najavo, dobre že nám nevypijú celú nádrž vody. Museli byť riadne smädný.
Noc v raji je poriadne veterná a v stane či na ňom trepotá akási šnúrka. Sme v polovici našej ománskej cesty a zajtra obraciame kartu. Vydávame sa do ománskych hôr.
Hor sa do hôr
Mešity nám dnes neprajú, nemajú vodu. Až v tretej sme úspešní. Už bolo načase, v pustatine Bar al Hikman sme jej trochu pomíňali.
Takmer 4 hodiny pôjdeme do mesta Nizwa. Počas cesty sa snažím dokončiť plán na tamojšiu časť Ománu, ale je to ťažké. Za prvé, je tam toho veľa a ja viem, že musíme robiť kompromisy; nedá sa stihnúť všetko. Za druhé, plánovanie cesty v pohorí Hajar je „z obývačky“ náročné a potrebovala by som na to viac času. Čo totiž vyzerá blízko na mape, môže byť v skutočnosti blízko vzdušnou čiarou, ale určite nie v realite. Mám z toho hlavu ako melón, ale ako sa ukáže, ono sa to nejako vyrieši aj samé.
Keď prichádzame do Nizwy, máme sedenia v aute na dnes dosť. Pred Nizwou sa má nachádzať krásna horská dedinka Birkat al Mouz, a tak sa rozhodujeme, že si ju pozrieme, prípadne na noc zakempujeme niekde v jej blízkosti. „No, sme tu,“ vraví trochu nasrdene Andrej a chytá to aj mňa. Len sme odbočili z frekventovanej cesty, nešli sme nikam do hôr a že sme tu? Až taká horská dedina to asi nebude. Niekedy by som tie internetové články vyfackala! Dajú tam pár krásnych fotiek z dobrého uhla a pár „vycibrených“ vetičiek, a keď tam človek príde, má pocit, že je niekde úplne inde.
Za dedinou nakoniec nachádzame aj to, o čom sa články zmieňovali, ale že by som z toho padala na zadok ... Sú tu hlinené domy, zrejme ide o starú dedinu, ktorú chcú tak trochu zakonzervovať v čase, ale na jej začiatku je kaviareň, nikto v nej nežije a jej absolútna blízkosť k civilizácii z nej pre mňa nerobí nič extra zaujímavé. Aj zavlažovacie kanály, na ktoré láka, sme videli krajšie a autentickejšie v skutočných malých a hlavne neznámych dedinách.
Káva na začiatku dediny nás ale zláka, priznávam. Hoci je Omán plný prevádzok s názvom „maqhá“ (coffee shop), vždy ju vlastnili Indovia, ktorí nám ponúkli akurát odpornú nesku. Ak teda niekde zbadáme dobrý presso stroj, využívame to.
The "ONE" and only - kemp v Ománe
„No, vážení, tu teda spať evidentne nebudeme,“ začíname riešiť problém s dnešným spaním. „Skúsim pozrieť do iOverlander,“ a už otváram telefón. Aplikácia už síce nie je podporovaná, stále sa v nej však dajú nájsť miesta na divoké spanie aj na tie menej divoké. Ako teraz. „Zdá sa, že v Nizwe je klasický kemp,“ prekvapene vravím ostatným. Kemp v Ománe je naozaj netradičnou vecou. Možno je aj jediným v Ománe, kto ho vie 😊.
Najskôr tú možnosť zavrhneme, ale potom si vravíme, prečo nie. Sme týždeň na cestách. Týždeň bez normálnej sprchy, WC, či rýchlovarnej kanvice 😊. Možno by nebolo od veci na jednu noc sa tam uchýliť, využiť tieto vymoženosti a urobiť tým radosť hlavne dcére, ktorá toto divoké cestovanie síce zvláda perfektne, ale viem, že normálna sprcha by ju určite potešila. Navyše je kemp v širšom centre Nizwy. Večer si mesto s jeho večernou atmosférou môžeme ísť užiť na pešo.
Nizwa campground sa naozaj trošičku ponáša na klasický európsky malý kemp. Je tu miesto pre 4 – 5 áut, 2 záchody a 2 sprchy v čomsi ako unimobunke, dokonca možnosť oprať si a neverím vlastným ušiam a očiam, ale chlapík tu má na požičanie aj bicykle. Majiteľ kempu tu nie je, víta nás milý zamestnanec, ktorý po anglicky toho veľa nevie a aj tých pár slovíčok, ktoré nám vraví, sa mu ťažko snažíme porozumieť. „Zrejme sa nás pýta, na ktorom mieste chceme kempovať“ odhaduje Andrej a obracia sa opäť na chlapíka. „You mean which one?“ uisťuje sa Andrej a chlapík nás sebavedome vedie k miestu označenému číslom 1, hoci sme sa už pomaly skladali na štvorke. „Ahááá, which ONE,“ smejem sa, keď mi to dôjde. Začul „one“, tak nás presídlil na jednotku. To je skoro také dobré, ako keď spolužiačka na strednej povedala profákovi „It´s the one“ mysliac tým, že je jej to jedno 😊.
Taxikárska tragikomédia
Wifi! Niežeby sme ju extrémne potrebovali, máme predsa lokálnu SIMku na to, čo potrebujeme zistiť, ale na zazálohovanie obrazového materiálu ju teda rada využijem. A keď je všetko pripravené na noc, môžeme ísť objavovať nočnú Nizwu. Do centra je to 2 a pol kilometra, čo nie je nič strašné, ale čas pokročil, jednu cestu teda dáme taxíkom a nazad sa prejdeme pešo. Aplikácia OTAXI funguje aj v Nizwe rovnako perfektne ako napríklad Bolt či Uber. No tento konkrétny taxikár je výnimkou. Nevieme, či sa máme smiať alebo plakať. Posiela nám hlasovky aj písomné správy dožadujúc sa, kde nás má vyzdvihnúť, hoci to vidí cez appku. Je taký stratený, že keď nám po trištvrte hodine, z ktorej polhodinu sme sa už kľudne mohli prechádzať po Nizwe, pošle fotku náhodnej brány, pri ktorej asi je, mysliac si, že nás našiel alebo čo, jazdu ťuknutím gombíčka CANCEL ruším, na čo sa dočkám gifka, ako chlapík kopancom do zadku odsacuje druhého od seba. Sorry, kámo, to isté by sme mohli poslať my tebe.
Opäť cez OTAXI objednávame presun do centra Nizwy a tentokrát po nás našťastie rýchlo a bez akýchkoľvek problémov prichádza vysmiaty Ománec, ktorý sa hehní pri každom mojom arabskom slovíčku. Úplne nám napraví našu taxikársku náladu 😊.
Po týždni zrazu na taxíku otvárame dvere do európskeho sveta. Mesto Nizwa má punc romantiky a je východiskovou bránou k ománskemu Grand Canyonu, nečudo teda, že sa to tu hemží toľkými nohavicami a košeľami namiesto džalabijí. Centrum mesta má krásne úzke uličky, ale nemôžem si pomôcť, cítim veľký vplyv turizmu na každom kroku. A úplne najväčší v reštaurácii. „Konečne si dám hummus a nebude z konzervy,“ teším sa, keďže pred cestou do Ománu som netušila, že stravovanie tu bude vlastne výlučne indické. Teraz som konečne v ozajstnej ománskej reštaurácii a môj hummus prichádza s porciou hranoliek zapichnutých doňho. Moje nervy! Hranolky väčšinou nejedávam ani samotné, nie to ešte v tejto fakt divnej kombinácii. Pri vedľajšom stole sedia Francúzi, pri ďalšom Nemci a potom Taliani. Len v rohu sedí saudská rodinka, mladá mamina v niqabe si pri každom súste odhŕňa kus látky spred úst, až ju to prestane baviť a dá si niqab dole.
„Je to tu ako kulisy v nejakom filme. Pekné, ale také akoby umelé,“ celkom trefne popisuje dojem z Nizwy Andrej. Stačí sa však vytratiť z turistického centra a sme nazad v ozajstnom Ománe. Tmavou ulicou pred nami kráča skupinka mladých žien v abájach, míňame jednu krásnu bránu za druhou. Niekedy je vzdialenosť medzi Európou a Áziou naozaj len pár metrov.
Keď sme sa včera večer vrátili do kempu v meste Nizwa, prekvapivo sme mali susedov. Tiež majú auto požičané z Active Oman, no robia si opačný okruh Ománom ako my. Hory majú za sebou, my do nich prichádzame. „Čo nám môžete odporučiť?“ vymieňame si navzájom rady a skúsenosti. No, keď som ešte včera mala z plánov hlavu v smútku, práve sa to samé vyriešilo. Nemci mi dávajú cenné informácie, ktoré opäť nastavili zrkadlo niektorým informáciám z internetu a plány mi menia za pochodu doslova v priebehu minúty. Jedna noc v kempe sa oplatila nielen kvôli sprche.
