Pekáreň v slovinskom mestečku Bovec je otvorená už od skorého rána, čo je skvelé, lebo po včerajšom absolvovaní Soča Trail som na ranné prípravy nemala energiu a dnes ráno zas na to nebol čas. Fičíme do Slovinska!
Počkať, počkať! V Slovinsku predsa sme! Navigácia nám ako najrýchlejší čas do dnešnej cieľovej destinácie navrhuje trasu nielen cez jednu krajinu, ale rovno cez dve, a tak zo Slovinska ideme do Slovinska cez Taliansko aj Rakúsko. Som z toho blázon! Škoda, že sme deťom neposlali domov fotku z hraničnej „Italia“ tabule, určite by kukali, kam sa to ich fotrovci na predĺžený víkend zatúlali.
Bane známe aj neznáme
Z Rakúska späť do Slovinska prechádzame malým dedinským prechodom, ktorý je v riadnom stúpaní. Je sobota skoro ráno, čosi okolo 8.30. „Kam to zajtra ráno v Slovinsku idete?“ pýtal sa nás včera Miha. „To Mežica???“ neveriacky kontruje na našu odpoveď svojím slovinským prízvukom. „Nikdy som nepočul, že by mi niekto vravel o tom, že ide do Mežici.“ Vyzerá to tak, že bane v Mežici sú tak nejako známo-neznáme. Tiež som o nich predtým nikdy nepočula a dokonca ani domáci Miha nie, ale keď tri týždne dozadu kupujem lístky, z dvoch denných vstupov už musím brať len ten na 9.00.
„No, to ešte uvidím...“ vravím si v mysli a povedala by som, že si to nevravím sama, keď sa nás sprievodca pýta, či mávame klaustrofobické stavy alebo pocity paniky. Nielenže sa budeme v bani hlboko pod povrchom zeme pohybovať v uzučkých tuneloch, ale ešte aj do útrob bane sa vezieme pôvodným autentickým vláčikom z roku 1902. Aha, fajn, takže to je naozaj on. A ja že tu je len na výstavu ako historický artefakt.
„No, nemaznajú sa s nami,“ myseľ mi ide stále svoje, keď sa dvere na našom vagóniku zabuchnú a vchádzame do tmy. Človek sa v ňom cíti trochu ako za trest: po chvíli prichádza aj čudný zápach, ale ešte nepanikárim. Presviedčam sa v mysli, že to trenie vlaku o koľaje asi bežne tvorí takýto zápach, len som ho nikdy predtým necítila napriek tomu, že vlakom som išla miliónkrát. Ale jasné, to je predsa niečo úplne iné.
K zápachu sa pridáva hlasné škrípanie a autentické tvrdé sedenie na drevenej lavici, na ktorej nás v zákrutách hádže zo strany na stranu. Pruženie - nula. To všetko v úplnej tme, ale aspoň máme čelovky pre lepší pocit. 13 minút! Naozaj sa s nami nemaznali, ale zvládla som to bez stlačenia núdzového gombíka.
Banské štôlne, vystupovať!
Na prvej „stanici“ nás vystupuje 10 + náš sprievodca. Vlak s ďalšími cestujúcimi pokračuje ďalej, oni idú na klasickú prehliadku bane po vlastných nohách, my desiati sme si vybrali možnosť skúmať zatopené chodby bane v kajakoch. Chvíľu prechádzame dlhou tmavou chodbou, svietime si svetlom na prilbe, ktorú každý z nás dostal ešte pred nastúpením do banského vlaku. O chvíľu už po schodoch zostupujeme niekam nižšie a nižšie až k malému priestoru, kde sú uschované neoprény a plávacie vesty. „Budem k vám úprimný. Tie neoprény už majú svoj vek, veľmi sa nespoliehajte na to, že ostaneme suchí,“ upozorňuje nás dopredu sprievodca. To nič, budem tu mať aj nejaké veci na prezlečenie. Pri čítaní inštrukcií na ich webe som dávala pozor.
Všetci v neoprénoch opäť schádzame nižšie a nižšie po ďalších schodoch. „Čo sme si to včera vraveli? Že chvalabohu, že po tých 30 kilometroch po vlastných budeme dnes len kajakovať? Že nohy si oddýchnu a zaberať budú dnes len ruky?“ Každý schod ma páli v stehnách, a to koniec tohto schodiska do tmavej diery v útrobách bane vôbec nevidím. Vraj až takmer 700 m pod povrchom zeme nás tie kajaky čakajú, a tak zostupujeme a zostupujeme, hoci 700 metrov vertikálne dole sa mi zdá priveľa. Ono je to asi myslené tak, že okrem zostupovania dole sa pravdepodobne zároveň posúvame aj smerom dovnútra hory, pod ktorou sú bane vyhĺbené.
Vchádzame do vody. Je tak po kolená, teplotne ok, neoprén ma dostatočne obaľuje. Chvíľu sa brodíme, až prídeme k odstaveným kajakom. „No, to brodenie mojim nohám zas pomohlo!“ ironicky si robím opäť srandu z toho, že dnes mal byť predsa zaberák na ruky, nie na nohy. Kajaky niekoľko minút ešte ťaháme za sebou a na záver ich prenášame cez pomerne vyššiu prekážku na naše nadchádzajúce „ihrisko“.
Stratiť sa je dovolené
„OK, ľudkovia! Tak sme tu! Môžete sa rozbehnúť, kam len chcete. Sú len dve pravidlá – nechoďte nazad cez tú prekážku a neprejdite za dve stopky, ktorými sú dve z chodieb označené. Sú za nimi vodopády. O 45 minút sa tu stretneme. Ak sem už netrafíte, nevadí, ja si vás nájdem.“ Hotovo, vybavené.
V kajakoch sme po dvojiciach, čo znamená, že 10 ľudí sa v 5 kajakoch od seba celkom rýchlo rozstratilo. „Pamätáš si ešte, kde sme sa mali stretnúť?“ dohadujeme sa s Andrejom navzájom. Už po pár minútach netušíme. Prechádzame rôznymi tmavými chodbami, svietiť si môžeme len našimi čelovkami na prilbách. Dúfam, že sú dostatočne nabité. Na chvíľu totiž skúšame svetlo aj úplne zhasnúť a nie je to teda úplne najlepší pocit. Som zo seba ale celkom milo prekvapená, lebo aj keď som sama chcela túto aktivitu podniknúť, nehovorím, že som k tomu nepotrebovala určitú dávku sebazaprenia. Vedela som, že chodby môžu z väčších dómov prechádzať do úplne uzučkých klaustrofobických chodbičiek, ktoré sú niekedy tak úzke na šírku aj na výšku, že pri náhodne visiacej nohe z kajaku alebo mierne zdvihnutom pádle smerom nahor sa oba tieto objekty vzpriečia 😊. Ale ja tu mám zrazu chuť bádať a objavovať a kľudne sa aj strácať v čase a priestore. Plne mladému slovinskému študentovi dôverujem, že nás tu nájde.
Veslovať sa nedá úplne vždy. Keď sú chodby priúzke tak akurát na náš kajak a z neho trčiace hlavy, od stien sa musíme odtláčať rukami, aby sme sa v chodbe posunuli. Problém je, že niektoré chodby sú slepé, prídeme na koniec a zvrtnúť sa nedá. A tak cúvame a rukami sa odtláčame na predošlú križovatku.
„Sprievodca vravel, že sa tu môžeme kľudne aj napiť,“ a už chliapem vodu. V oloveno-zinkovej bani mi to síce neznie ako úplný crème de la crème, ale trochu si lognem a ospevujem vodu, aká je chutná. „Tak si na ňu posvieť!“ s úškrnkom mi vraví Andrej. Fujtajbl, je plná nejakých čiastočiek, čo v nej všade plávajú. On si počká a napije sa až v chodbe, kde bola voda naozaj čistulinká.
Po 45 minútach som totálne stratená. Orientácia sa mi vymkla bez Ariadninej nite spod kontroly. Už sa ani len nesnažíme prísť na to, kam sa do počiatočného bodu vrátiť. A Slovinec – ako sľúbil, tak spravil, už si nás všetkých zháňa. „Choďte tadiaľto a druhou doprava,“ ukazuje nám smer. „Tam už čakajú ďalšie tri kajaky,“ naviguje nás a ide ešte pohľadať ten piaty. Nazad sa vraciame cez malý banský vodopád a už zas kráčame po schodoch. Uf.
„Som trochu mokrá,“ zisťujem, že neoprén naozaj trochu pretiekol. Keď sme párkrát z kajaku zoskočili, voda bola tak po boky až rebrá, ale zrejme mal naozaj niekde dierku alebo už nebol úplne funkčný. Horšie ako moje mokré miesta sú silné výpary z deodorantu, ktorý sa hádam úplne celý rozhodol vystriekať do svojho podpazušia kolega z vedľajšieho kajaku. Určite nie je normálny. V tomto malom nevetranom priestore to bude cítiť ešte aj o rok...
Nebolo to len o kajakoch
Z malej prezliekarne pokračujeme prašnou banskou chodbou inou trasou, ako sme sem prichádzali. Zastavujeme sa na rôznych miestach a sprievodca nám pri nich odhaľuje históriu tunajších baní a život ľudí, ktorí v nej za viac ako tri storočia až do 90. rokov 20. storočia pracovali a za ten čas tu vybudovali viac ako 1000 km banských tunelov. Je to totiž obrovský banský komplex prepojených baní, do ktorého sme samozrejme nemali prístup na 100 %, inak by nás sprievodca hľadal po tmavých štôlňach ešte aj v budúcom storočí. Kedysi to vraj fungovalo tak, že keď v útrobách bane vystúpili z vlaku, každý baník dostal inštrukciu, kde v ten deň bude pracovať a ak sa na záverečnú nezjavil, vedeli, kam ho ísť hľadať.
Na úplný záver si dáme ... čo? Samozrejme, ešte jedny schody 😊. Za odmenu pred príchodom banského vlaku nazad na povrch zemský nás v jednej miestnosti čaká príjemné občerstvenie – šunky, prosciutto a hutný chlieb s nátierkou. Dobre to padlo, sme uťahaní ako baníci 😊. Asi to ale bude mať čo do činenia aj so včerajšou Soča Trail, lebo s ozajstnými baníkmi by som sa inak neporovnávala. Z toho, čo nám sprievodca vravel, mi občas behal mráz po chrbte.
Verdikt
Z bane som odchádzala nadšená. Toto je pre mňa turizmus, ktorý má hlavu a pätu. Bolo to dobrodružné, náučné a aktívne zároveň. Pre mňa ideálna kombinácia. Navyše, regulované k tomu, čo bolo skvelé. Veľmi som ocenila, že na jeden vstup môže ísť len 10 ľudí, pretože len tak nebudete otrávení z davov a nepokazí vám to vlastný Indiana Jones pocit. Klobúk dole, Mežica!
Video
Do bane môžete ísť s nami v našom filme z tohto „trojdňa“, takže vás s nami zoberieme aj na Soča Trail, aj do bane a aj na Ybbstalsku cyklocestu v Rakúsku, ktorú s nami tým pádom preskúmate priamo obrazovo a menej slovne, hoci ak poznáte naše videá, určite viete, že všetko dôležité sa dozviete aj v nich a navyše vás to možno o čosi viac prenesie aj do tamojšej atmosféry. Nuž, bola to trochu naháňačka... 😊
