Kým prídeme do Dublinu, už je opäť slnko na oblohe. Jedna z prvých vecí v krajine, ktorá nám právom udrie do očí, je časté blokovanie parkovísk pre autá vyššie ako 1.90 m, prípadne 2 metre. My máme tesne cez 2 metre, takže nás to celkom dosť ovplyvňuje. Niekedy, aby sme si k tomu vzali dokonca meter, lebo často sa buď zvažuje svah alebo rampa samotná, takže nevieme, ktorá výška je kde reálna.
Čo ocenia dámy v upršanej časti sveta
Na čo sme boli zvyknutí už zo Škótska pred 2 rokmi, sú tunajšie kempy – rozumej kempy v krajinách, kde o dážď nie je núdza. Často býva na výber státie na tráve alebo tzv. hard standing na štrku, ktoré je samozrejme o niečo drahšie, ale ak má celú noc liať, zo štrkového podložia sa veru lepšie vychádza a aj sa na ňom lepšie kempuje ako na rozblatenej plastelíne. Samostatné kohútiky na teplú a na studenú vodu sú samozrejmosť, čo mi najviac vadí, ak si chcem narýchlo umyť vlasy v umývadle, lebo toto nemám šancu nad hlavou zmiešať na požadovaný tepelný zážitok. V dublinskom kempe nechýba ani fén, čo je v pomeroch kontinentálnej Európy nevídaný luxus, ale dámy v upršanej časti sveta to zrejme ocenia.
Osadenie kempu je takmer výlučne írske, do toho sa miešajú Briti, a potom kde-tu jeden Holanďan, jeden Švajčiar, jeden Nemec... A keď už nejakých iných turistov budeme v írskych kempoch stretávať, tak to budú Francúzi, čo ma síce vzhľadom na ich francúzsku rečovú pohodlnosť prekvapí, ale asi im hrá do karát priamy trajekt z ich krajiny.
S írskych akcentom samozrejme zvádzam boj. Párkrát vybavujem veci počas cesty po Írsku telefonicky, a to je väčšinou boj vopred prehratý – telefón ten prízvuk ešte umocňuje! Akonáhle pochopím hlavnú myšlienku, vravím do telefónu, že ok a že zvyšok dohodneme osobne na mieste. Osobne na mieste sa veci zrazu zdajú jasnejšie a pochopiteľnejšie, hoci je to kvôli prízvuku s 2-sekundovým oneskorením chápania, ale to je vedľajšie. Vždy sa dopátrame k tomu, čo potrebujeme.
Írska diera na trhu
Nuž a aby sme toto internacionálne kolečko dokončili, náš prvý deň v Dubline končíme v japonskej donáškovej reštaurácii asi kilometer od kempu. Všimli sme si to už tu a budeme si to všímať po celej krajine – Írsko má vážnu podnikateľskú dieru! Kým kempy na kontinente ťažia aj z toho, že majú na svojom priestore alebo vo veľmi blízkej vzdialenosti dostupný aspoň jednoduchý obchod na základné potraviny a malú reštauráciu alebo bar, v Írsku to teda neplatí. A po čom inom už tak chlap túži, keď konečne došoféruje svoj pojazdný dom do kempu? Po pive! Túto dieru na trhu by sa možno oplatilo zaplátať.
Večer premýšľame, čo s našim výletom do samotného centra Dublinu, od ktorého sme momentálne vzdialení asi 12 kilometrov. Máme totiž toho nášho psa, a to nám trošku nabúrava možnosti. O 10 doobeda ide z kempu do Dublinu turistický vyhliadkový autobus – ten nás zvezie aj so psom, a to aj v prípade, že potrebujeme len odviesť. Nazad však ide už o 15.00 a to je trochu priskoro. Lenže dublinská MHD vraj psov neberie. „Myslíte, že by ju vzal nejaký taxík?“ pýtam sa šoféra taxíka, ktorý práve stojí pred kempom a ukazujem na chlpatú Laylu. „To viete, tie chlpy a nebodaj ešte mokré chlpy ... väčšina taxikárov nebude chcieť. Ako potom vezmú do takého auta ďalšieho klienta?“ No fajn, máme v tom jasno, menej už v tom, ako to spraviť. V hre je aj auto, ale kto by ho po tých Guinnessoch a whiskách šoféroval? „Poďme ráno tým turistickým autobusom a ono sa to nejako vyrieši.“ Presne tak, všetko sa vždy nejako vyrieši 😊.
Z tour busu vystupujeme pri čudnom sťažni / kole / tyči ... neviem tomu nájsť správne pomenovanie. Človek len ide pohľadom hore a hore a tá vec nie a nie skončiť. Vyzerá to trochu divne, ale bude to aspoň orientačný bod, odkiaľ pôjde autobus nazad do kempu. Do rána sa totiž naša dilema vyriešila – dcéra s nami ostane pár hodín až do chvíle, kým sa my rodičia a náš už dospelý syn nevrhneme na dublinskú alkoscénu. 17-ročná dcéra v tej chvíli vezme 4-ročného psa a pôjdu nazad do kempu. Problém vyriešený.
Pohltení Dublinom
Od čudného stĺpu sme o chvíľu v štvrti Temple Bar. Opäť nedôjdeme ďaleko – sadáme do Toca Tapioca House na rannú kávu, ku ktorej sa pripletie aj môj obľúbený chai, skvelé guľky z avokáda a čokolády a akási zaujímavá placka. Podobných barov a reštaurácii je tu kopec a zdá sa, že všetky sú svojsky originálne a zaujímavé. Z Hard Rock Café oproti k nám dolieha hudba, má to tu atmosféru. Keď sa však schyľuje k obedu, opäť riešime malý problém s Laylou, vďaka čomu obedujú štyria ľudia v rovnakom čase na troch rôznych miestach v pešej dostupnosti. Andrej si dáva tureckú kuchyňu, tí však nemajú terasu, kam by sme sa so psom posadili. Dcéra si vyberá írske stew, kde sa síce usadíme na vonkajšiu terasu, ale ani na nej nie je pes akceptovaný. A tak sa my so synom uchyľujeme do Umi Falafel, kde sa nad nami zľutujú a môžeme aj s Laylou sedieť pri poslednom stole hneď pri východe. Najeme sa ale všetci výborne a to je hlavné.
Záver je teda síce taký, že so psom to tu nie je vždy jednoduché, ale zato všetky kuchyne sú tu výborné. To bude náš poznatok z celej cesty po írsku – veľa prisťahovalcov z rôznych kútov sveta zrejme spôsobilo, že nielen v Dubline ale aj v malých mestečkách vždy nájdeme rôzne svetové kuchyne a všetky sú chutné. Napokon, Andrej to ešte v tento deň po návšteve destilérie, potvrdí návštevou mexickej reštiky.
Guinness – it´s a thing!, but...
Ten anglický výraz sa mi veľmi páči a v tomto prípade sedí do bodky. Guinness je v Írsku všadeprítomný, hoci my sa ho najskôr pokúsime jemne ignorovať. Niežeby sme jedného Guinnessa nešupli do seba už cestou do štvrti Liberties, ktorá je pre mňa nadovšetko zaujímavá, ale tam to zatiaľ končí. Vôbec nepochybujem, že najnavštevovanejšie miesto v celom Írsku – Guinness Storehouse – je premakané, farebné, zaujímavé, atď., ale chcem ísť trochu proti prúdu a pozrieť si radšej niečo netradičné. A tak ideme na whiskey do ... kostola.
V Liberties sa destilérií nachádza naozaj dosť, je si z čoho vyberať. Podľa chuti, značky, konkrétneho miesta ... práve to nás zaujalo, aby sme šli na ochutnávku do Pearse Lyons distillery. Pre poriadok – kostol už nie je ozajstným kostolom, hoci jeho história siaha až do 12. storočia, ale pocit chrámu v ňom máte. Pri prehliadke nám povedia celú históriu tejto stavby, prejdeme sa malým cintorínom a vo vnútri nás čaká ochutnávka, kde zároveň aj celý proces výroby whiskey prebieha. Páči sa mi, ako v kostole (hoci by som to tak asi volať nemala, cirkev sa údajne tohto objektu vzdala, a preto v nej mohol liehovar vzniknúť) skĺbili výrobu whiskey so zdobenými vitrážami zobrazujúcimi scény z pivovarníctva a liehovarníctva. Bývalý St. James kostol má po zásahu bleskom a následnom zničení vežičky dnes už vežu sklenenú, čo je asi jediná vec, ktorá mi trochu klala oči, ale tak sa majiteľ rozhodol. Kedysi vraj zbohatol v Amerike a po návrate domov sa rozhodol podnikať v tom, pre čo mal vášeň - mať destilérku. Hľadal vhodné miesto, keď zbadal budovu bývalého kostola na predaj. Cirkev ho už nechcela, budova chátrala, a tak mu jeho nápad odklepli. Chátrajúcu budovu však musel obnoviť čo najautentickejšie a výsledok stojí za to. Ešte aj krátky film o založení podniku pozeráme z kostolných lavíc.
Priamo v budove „kostola“ vyrábajú okolo 400 litrov whiskey týždenne a možno to nie je tá najlepšia whiskey na svete (niežeby sme boli veľkí znalci, ale tá škótska zaúdená rašelinou nám chutila viac), no štýlovosť tejto ochutnávky to vynahradila. Po 3 whiskách nám navyše ešte nalievajú aj vlastný gin, ktorý – opäť im to nehovorte – ale je lepší ako whiskey. Je bylinkový a chutný a silno konkuruje arktickému ginu z najsevernejšej destliérie v Európe.
Aj tak sme skončili na Guinnesse
Cestou z destilérky opäť prechádzame popri Guinness Storehouse a tá potvora nás predsa len zláka. Nie síce do spomínanej interaktívnej prehliadky na veľa poschodiach, ale menej nápadný vchod do priľahlého baru nás vcucne a ani nevieme ako, ocitá sa pred nami ochutnávka rôznych pív, ktoré tu vyrábajú, hoci nie všetko musí byť vyslovene Guinness. Po ochutnávke pár whiskey, jedného ginu a niekoľkých pív sa jemne moceme. Vôňa sladu vonku všade naokolo mi v tej chvíli pripomína skôr niečo pražené, až mám z toho chuť na kávu 😊.
