Naša podarená parťáčka - aplikácia iOverlander nás pri meste Sighnaghi opäť ťahá za nos. Dnes má zas svoj deň, lebo: 1) prvé kempovisko, ktoré sme cez ňu našli, má byť na záhrade penziónu, ktorý ledva nájdeme a vlastne ani nevieme, či sme našli ten správny, lebo ani to si nie sme istí. Záhrada mini, po nej pobehuje päť statných Gruzíncov. S tínedžermi v aute a nulová romantika prírody nás vyháňajú preč, avšak 2) miesto pri kláštore Bodbe nenájdeme podľa stanovených GPS súradníc vôbec.
Aj máme dilemu, či sa na to nevybodneme a nezašijeme sa na noc do nejakého penziónu v Sighnaghi, ktoré sa javí ako pekné mestečko a Andrej má navyše toho po dnešnom prejazde späť z Omalo už plné zuby. Ja ešte cestou vybavujem povolenie na vstup do národného parku Vašlovani, a tak sa rozhodneme, že vlastne najlepšie asi bude prespať rovno v mestečku Dedoplitskaro, odkiaľ sa do Vašlovani vstupuje.
Mimodimenzionálny život jednej aplikácie
Stále neprestávame iOverlanderu veriť, asi dnes od nej ešte potrebujeme nejaký "klinec". Dobré kempovacie miesto vraj nájdeme na kopci nad mestečkom. GPS nás ale posiela niekde do stredu Dedoplitskara k družstvu. Kopca nikde. Už toho vážne máme dosť! iOverlander, pakuj sa kade ľahšie, miesto si nájdeme aj bez teba! Snoríme po meste, bohvieako sa nám však nedarí. Zo zúfalstva už pôjdeme aj k tomu družstvu spať… do navigácie teda hádžeme pôvodné GPS, no tie nás zrazu vedú ... na kopec nad Dedoplitskaro! Vysvetlí nám toto niekto? Táto appka si žije svojím vlastným životom a nechápeme ako!
Vietor na kopci nám po tom horúcom dni trochu napriami chlpy na rukách, okolo prejde len jeden pastier so svojím stádom oviec a my po dnešnom nekonečnom presune konečne kempujeme.
Gruzínske papierovačky
V návštevníckom centre nám o 9 ráno trochu prísne vyzerajúca pani prefocuje pasy a techničák od auta, vravím jej, kam vo Vašlovani chceme ísť a kde prespať a ona všetko zapisuje do našej žiadosti. Potom mám ísť o poschodie nižšie a zaplatiť za vstup do národného parku, lenže tam nikto nie je. Dávam im 5 minút, potom opäť vybehnem za prísnou pani na 1. poschodí, že kedy príde tá druhá z prízemia. Prísna pani sa nahne z okna, zakričí pár viet po gruzínsky a vraj už môžem ísť dole. Naozaj prichádza rozložitá pani, ktorej platím za vstup a kupujem aj mapu národného parku, ktorá je celá v gruzínčine a je nám nakoniec úplne na nič.
Zvyšok posádky medzitým plní druhú dôležitú úlohu – opäť treba doplniť nádrž na vodu. Sú to frajeri - tých 110 litrov dopĺňajú jedenapóllitrovými fľašami! Verejný kohútik sa síce našiel, ale napojiť naň hadicu nejde ani za svet. Voda to však na samotné pitie nebude úplne najkvalitnejšia, trochu nám bruchá vykrúca.
Treťou záverečnou misiou je získanie povolenia na vstup do národného parku od pohraničnej polície, lebo Vašlovani sa nebezpečne dotýka hranice s Azerbajdžanom. Napriek tomu, že ich vzájomné vzťahy sú vraj priateľské, pohraničie je pohraničie, strážia si ho o dosť viac, ako sme v EÚ zvyknutí. Prísna pani mi cestu na políciu vysvetlila ako z rýchlika na podobne nekvalitne oxeroxovanej mape, akú sme na orientáciu dostali pred 3 rokmi v namíbijskom Spitzkoppe, takže z tejto prednášky nemám absolútne nič. Chvalabohu za moju vlastnú prípravu. V poznámkach si nájdem GPS súradnice pohraničnej polície od nejakého iného nápomocného cestovateľa, ktorý tu asi tiež riadne tápal, kým policajtov našiel, lebo fakt sú zašití v peknej r..i. Vôbec celé toto Dedoplitskaro pôsobí takým pochmúrnym dojmom sovietskeho mesta zabudnutého v čase s pár zamračenými tvárami na rozpálených uliciach. I keď, možno väčší strach ako oni nám naháňame my im. Keď synovi súrne narýchlo plním striekačkou inzulín do zásobníku, majú z nás tuším celkom rešpekt.
Pohraničníci nás za bránu nepustia, vypíšeme nejaké papiere – vrátane toho, či máme so sebou zbraň – počkáme na štempel a po polhodine sme vybavení. Môžeme vyraziť do Vašlovani! Ešte dotankujeme, lebo tam by sme už nemali kde.
Podivné hry s našou mysľou
Zvláštny je tento národný park už od začiatku. Ani nevieme, kedy sme doňho vošli - žiadne označenie, žiadna brána, žiadni ľudia. Poľná cesta a po pravej aj ľavej strane nekonečné lány obilia. Len horúci vzduch sa mihoce na obzore.
Po vyše 30 km prichádzame do osady Kasristskali o niekoľkých domoch, ale ani tu nikoho niet. Cítim sa ako na zvláštnej planéte bez ľudí. Ani na rangerskej stanici o pár kilometrov ďalej nikoho niet. Stôl s lavicou v tieni jednoduchej budovy aspoň využijeme na obed. Aj v tieni je tu však ťažké existovať, je neskutočne horúco.
Ako sa ponárame hlbšie do Vašlovani, poľnohospodárstva ustupujú, skaly naokolo narastajú a my vchádzame do Medvedieho kaňonu. Medveď žiadny, len jašterice sa tu vyhrievajú na slnku. Akoby hlinené steny tohto územia vyzerajú otesané vetrom, čo im dáva celkom bizarné a nezvyčajné tvary. Mal by tu byť aj krátky turistický chodník kaňonom, ale nikto naň v tejto páľave nemá silu ani chuť navyše. Ešte aj s tými miernymi črevnými pochodmi z dedoplitskarskej vody…
Ďalším kaňonom v ceste bude indicky znejúca Pantishara, kam sa naopak dostávame z vrchnej časti kaňonu a z vyhliadky hľadíme na jeho neskutočnú krásu. Je to jedno z tých miest, ktoré foťák alebo kamera vôbec nedokážu zachytiť, čo je veľká škoda, pretože to miesto bolo neskutočné! Prepadlisko kaňonu máme pod sebou ako obrovský staroveký amfiteáter a v ňom jednotlivé strmé svahy, hrebene a priepasti…nádhera!
Nasilu pijeme vodu napustenú v našich fľašiach, aby sme dopĺňali tekutiny, ale príliš dobrý pocit z toho nemáme. iOverlander nám vraví, že v ceste máme malý obchodík, čo sa nám fakt nezdá, ale skúsiť to treba. Že obchodík! Neviem, kto do appky takýto zápis vložil. Vykľula sa z toho opäť malá rangerská stanica, v ktorej tentokrát nájdeme dvoch chlapov. Cítim sa, akoby sme po mesiacoch stretli prvých ľudí a mala by som vískať od radosti. Toto Vašlovani sa divným spôsobom zahráva s ľudskou mysľou! Nalejú nám trochu zo svojej naozaj lahodnej pitnej vody, ale veľa im jej míňať nechceme. Aj oni si ju sem len doviezli, prirodzený zdroj tu nemajú a my sme aj tak na ceste do kempu v Mijniskure, čo je v celom Vašlovani jediné miesto, kde sa dá pitná voda doplniť. Máme to ešte takých 25 km, kým tam prídeme, čo kilometricky neznie veľa, ale ešte to bude offroadový boj...
Cesta naberá na vážnosti od vyhliadky Usakhelo, ktorá je fakt vyhliadkou s veľkým V. Všade pod nami a naokolo na obzore sa vyníma drsné prostredie okrových skál, pre ktoré má angličtina také príznačné označenie badlands. A tadiaľ dole pomedzi tie skaly nás cez uzučký koridor čaká cesta do Mijniskure. Ten uzučký koridor objavujeme až na samotnej ceste. Z vyhliadky neboli všetky tie zábavné zákruty akoby vyhryzené do skaly presne pre naše auto rozpoznateľné. Po niekoľkokilometrovom úseku v tejto “videohre”, v ktorej vždy čakáme, čo sa za ďalšou zákrutou objaví, prichádzame k vojenskej hliadke, ktorá konečne kontroluje oštemplované papiere, čo sme si ráno museli vybaviť. Vojak je oblečený v celom svojom mundúre … že sa ešte neroztopil. Po nejakých 10 km od vyhliadky sme už naozaj v Mijniskure. Z chatky ospalo vychádza správca, ktorému sme práve - bohvie po koľkých dňoch - narušili jeho ospalý kolobeh tunajšieho života. V kempe totiž samozrejme okrem nás nie je vôbec nikto. Pár pomerne sparťansky zariadených chatiek je prázdnych, rovnako tak všetky kempovacie miesta.
Hneď popri nás preteká rieka Alazani a za ňou, čo by sme kameňom dohodili – Azerbajdžan! Rieka je ale blatová a sivá, brodiť na druhú stranu ju nebudeme. To skôr potom večer sa pod rúškom tmy odvážime s čelovkami kúsok za kemp hľadať, kde začína Azerbajdžan už pred niektorým z meandrov Alazani. Lenže, kým ho nájdeme, naľakáme sa svetielok vojenských hliadok opodiaľ, a tak sa zas vrátime do úzadia. Bolo by úplne jasné, že narušiteľmi hranice sme my štyria, veď tu nikto iný okrem pár miestnych rangerov v okruhu najbližších 60 km ani nie je.
So správcom sa lámanou ruštinou dohodneme, nech nám nakopne generátor, aby sme si dočapovali pitnú vodu, lebo zas taký luxus ako vodovodný kohútik v tejto vyprahnutej oblasti predsa len nie je. Kým ostatné noci sme na seba obliekali všetko možné, túto noc otvárame všetky vetráky a všetko možné zo seba vyzliekame. Ani západ slnka vonkajšej vysokej teplote, ktorá sa dnes určite šplhala okolo 40 °C, nepomohol. Prevaľujem sa na matraci a čakám aspoň na malé schladenie. To prichádza až okolo 2 v noci … konečne.
Gruzínske Blairwitch
Pri všetkých možných otvoroch otvorených sme sa ako-tak nakoniec vyspali. Len sieťky museli ostať zatiahnuté kvôli hnusným štípajúcim muškám a tiež kvôli krásnemu šedému miestnemu Murovi, ktorý tu zrejme robí správcovi v jeho pohraničnej samote spoločnosť. Muro má asi so správcom už dobrú ponorku, lebo sa už od včera od nás nechce ani pohnúť a keby sme tie sieťky nezatiahli, asi by sme ho ráno našli pri nás priasť na matraci.
Správca kempu už skoro ráno kontroluje svoje rybárske pasce vyrobené zo starých bubnov z práčiek. Myslím, že je to jeho najvzrušujúcejšia aktivita dňa. Za chvíľu už začne byť zas horúco a už sa opäť nebude dať nič robiť. Andrej sa správcu pýta, koľko turistov sem chodí. Vraj “30 mašín prijéchať”, len už nepovedal, za aký čas. Ja by som to ale kľudne tipla na rok. Veď za 24 hodín sme vo Vašlovani stretli jedno jediné auto! V celom národnom parku! Za 24 hodín!
Veľmi ráno neotáľame. Začína pripekať a Andrej sa chce čo najskôr vymotať z toho labyrintu serpentín v úzkom koridore, pretože v ňom fakt nechce stretnúť protiidúce auto. Obava to samozrejme bola smiešna, veď sme na planéte bez ľudí! Opäť brázdime gruzínske stepi a navigačným appkám sa veru nechce úplne spolupracovať. Jedna nenabehne vôbec, druhá akoby nás vodila úplne od veci. Stále sme vo Vašlovani a tmolíme sa pomedzi nekonečné obilné polia a stepnú krajinu, v ktorej sa kde-tu objaví nejaký osamotený dom. Neviem odhadnúť, či tam stále niekto býva alebo tam aspoň občas chodieva. Aj tak nechápem, ako by tu niekto žil – prostredie horúce, suché, časovo pomerne ďaleko od civilizácie. Možno sú tie domy opustené už dávno…
Appka nás vozí skôr po necestách ako cestách a do toho tie strašidelné domy … cítim sa ako v gruzínskej verzii hororu Blairwitch. Nikde nikoho, poľné cesty vyberáme už nejako intuitívne, až by som mala pocit, že snáď ozaj jazdíme v kruhoch. Nakoniec nás to z Vašlovani vypľuje, ale úplne niekde inde, ako sme si mysleli a ako sme včera doňho vstupovali.
Čo bude ďalej? Film.
Pôvodne sme síce zamýšľali, že pôjdeme objavovať aj západnú časť Vašlovani, ale 24 hodín v tomto neskutočnom úpeku nás dostatočne vycicalo. Kam teda budú viesť naše ďalšie kroky v Gruzínsku? Okrem známejších miest to budú opäť aj menej prebádané gruzínske miesta ako jeho dažďový prales alebo jedinečný termálny prameň. To všetko, samozrejme spolu s Vašlovani, túrou pod Kazbeg či cestou do Omalo, uvidíte v našom filme. Nájdite si naň dostatok času, má totiž 40 minút, ale verím, že stojí za to. Film sa navyše dostal medzi TOP nominácie na OVERLAND FILM FEST-e.
Príjemné pozeranie! (ak by ste sa chceli rovno prekliknúť na niečo konkrétne, jednotlivé kapitoly filmu nájdete pod ním):
0:00 Úvod do Gruzínska - všetky miestnosti bytu v jednom aute
1:32 Uplistsikhe - mesto vytesané do skaly
3:17 Tie aplikácie si z nás robia srandu!
5:30 Prvá mrazivá noc v kaukazskej prírode
7:12 Ktoré zvieratá v údolí Truso nám najviac naženú strach?
10:24 Ďalšie zaujímavé hľadanie nocľahu ... ale ten výhľad!
11:50 Túra pod Kazbeg a kravy, čo obsadili parkovisko
14:22 Náročná, nekonečná a neuveriteľne úžasná cesta do Omalo
17:57 Po svojich do prenádhernej dedinky Dartlo
21:38 Je toto dobrý nápad?
22:53 Najbizarnejší národný park na svete
28:16 Z východu Gruzínska na západ (Chiatura, Katschki)
30:30 Prímorské mesto Batumi a hippie kemp
33:45 Gruzínsky prales (NP Mtirala)
35:15 Spanie pri termálnom prameni Nokalakevi
37:25 Kaňon Okatse
