Miesto, kde trek s označením W4 - Summit trek, začína, už vidíme pred sebou. Je tam krásna malá plošinka, len ten strmý mierne balvanovitý zostup k nemu ... Jedno auto tam ale už kempuje, tak keď to zvládli oni, zvládneme to aj my. Naši štyria susedia nám o dve hodinky prinášajú malé koláčiky. Potešia. Na večeru sme si totiž tentokrát robili cestoviny so zvyškom hummusu z konzervy a so syrom haloumi, čo je fakt divná kombinácia, ale smejeme sa, že naše nároky šli na tejto ceste fakt nízko.
Kto tam bol, nech sa prihlási!
Susedov spovedáme, či idú na W4. Vraj boli dnes, ale nedali ho celý. Odhadujú, že v nejakých 80 % sa otočili. Zo smeru najvyššieho vrcholu krajiny schádzajú onedlho aj dvaja Nemci, ale ani oni neboli až hore. „Boli sme na Balcony Walk a teraz sme si dali takú hodinku, hodinku a pól na W4 a otočili sme sa,“ hovoria. Škoda, tak ani od Nemcov sa bližšie info o celom výstupe nedozvieme, ale využívam ich skúsenosti s oboma trekmi a vyzvedám: „Myslíte, že sa oplatí ísť na oba?“ Nie, vôbec nie, vravia. Balcony Walk je super populárny jednoduchý trek na dokopy 3 hodinky, ktorý vedie v stene kaňonu a môže byť naozaj nádherný. Nás to však láka vyššie. „Balcony Walk je aj riadne preplnený ľuďmi a úprimne, tu z W4 boli tie výhľady ešte krajšie.“ Ako som písala – pri niektorých dilemách sa to vyrieši tak nejako samé od seba a to je pri cestovaní často na nezaplatenie.
Večer teda balíme, chceme vyštartovať už o šiestej ráno. Pripravujeme camelbaky, rôzne vrstvy oblečenia, jedlo ... „Furt sme mali kopec balení arabského chleba a zrazu tu skoro nič nie je?!“ zisťujeme s veľkým prekvapením. Naozaj, zásoby potravín sa nejako zcvrkli, a to pred výstupom na najvyššiu horu Ománu, kedy budeme potrebovať dostatok jedla na dostatok energie, nie je úplne najpozitívnejšie zistenie. Až sa čudujem, že to zvládneme bez väčšej hádky, budeme improvizovať.
Výstup
Andrej je k nám ráno milosrdný a necháva nás spať dlhšie ako len do 6. Nie oveľa. „Bola tma ako v rohu, tak som vás ešte nebudil, ale v priebehu 10 minút sa začalo rýchlosťou blesku rozvidnievať. Poďme, vstávajte!“ súri nás; našťastie sme na to psychicky pripravení a presne o 6.30 vyrážame. Stany sme radšej zložili, lebo tunajšie kozy by si s nimi počas našej neprítomnosti mohli celkom slušne poradiť.
„Po hodine si dáme pauzu na raňajky,“ plánujeme, dovtedy si dávame prvú hodinku na zotrvačnosť a kocháme sa krásnym rozvidnievaním. Ako na zavolanie, presne po hodine prichádzame na miesto nádherného výhľadu na okraji kaňonu. Doteraz sme kráčali skalnatým „vnútrozemím“ bez mimoriadnych výhľadov. „No, poď, tuniak!“ otvárajú Andrej aj syn konzervy s tuniakom. Len také čisté bez chleba. Zvyšné dve placky si pri včerajšom plánovaní „zarezervovala“ dcéra a ja som pred tuniakom dala radšej prednosť obriemu avokádu. Dobre som urobila, chalani konzervu ledva dojedajú a ešte dlho budú cítiť pachuť rybičiek v bruchu aj na jazyku.
Trek na Jebel Shams je celkom dobre značený. Klobúk dole, v tejto časti sveta som to nečakala, priznávam. Skalnatý terén síce niekedy turistické značky zakryje, musíme zastať a trochu sa dookola poobzerať, keďže vyslovene turistický chodníček ako v Tatrách tu rozhodne nie je, ale značenie je celkom výrazné a úplne odpadávam, ale často je pri ňom aj značenie reflexné – otočené hlavne pre turistov, keď už zostupujú dole. Vyzerá to tak, že tu na Jebel Shams má Omán bohaté skúsenosti s ľuďmi, ktorých zastihla pri návrate tma alebo hmla, keď sa sem tie reflexky rozhodli v celkom hojnom počte dať. Neviem si orientáciu bez nich v sťažených podmienkach predstaviť. Ak práve nie sme na okraji kaňonu, horizonty sú podobné vľavo, vpravo, pred nami aj za nami.
V diaľke na vrchole prvé dve hodiny túry vidíme vojenskú základňu. To ona má na svedomí, že sa na severný vrchol vo výške 3009 m bohužiaľ nedostaneme a musíme sa uspokojiť s južným vrcholom, ktorý kvôli 12 metrom prichádza o štatút trojtisícovky. A ešte k tomu je o 3 km ďalej.
Pohľad na vojenskú základňu vyzerá vzdialenosťou optimisticky, ale asi v tom háčik bude, keď je výstup na Jebel Shams z pohľadu vytrvalosti považovaný za pomerne náročnú túru. Snažíme sa myslieť racionálne a nepodľahnúť bludičkám, ktoré nám severný vrchol ponúkajú skoro ako na dlani.
Po ďalšej hodine, ďalšia prestávka. Chalani zajedajú pachuť konzervy spred hodiny sušenými datľami, ktoré sme dokúpili na súku v Nizwe. Tieto síce nie sú obalené v sezamových semienkach, ktoré s datľami robia famóznu kombináciu, sú však rovnako kvalitné a chutné. Vlastne zisťujeme, že je to absolútna superpotravina – dopĺňa energiu, je zdravá a ešte k tomu aj výnimočne chutná. S treťou zastávkou po tretej hodine šľapania symbolicky vo výške nášho Gerlachu sa nám severný vrchol stratil za horizontom, zato sme však narazili na prvý strategický bod, o ktorom sme čítali – sud s vodou na krásnej zákrute plochej skaly, v ktorom voda síce nie je, ale skala je posiata kozími bobkami. Asi tu majú záchod a ani sa tým kozám nečudujem – je to naozaj pekné miesto a ešte k tomu stabilné na rovnováhu pre štyri nohy.
„Ten sud by mal značiť, že sa už blížime k vrcholu,“ vravela literatúra. No, za prvé – tých sudov ešte pár uvidíme a za druhé – áno, k tomu severnému vrcholu možno. My ale musíme pokračovať na južný a výstup naň už začína byť otravný a nekonečný. „Ak sa mi nekonečné zdali byť horizonty pri výstupe na Ben Nevis, tak sa začína zdať, že to bola oproti tomuto malina,“ vravím Andrejovi, ktorý s nami výstup na najvyšší vrch Veľkej Británie bohužiaľ kvôli vyvrtnutému členku nemohol absolvovať. Niekde tu o chvíľu stretneme prvých a jediných ľudí na dnešnom výstupe/zostupe na/z Jebel Shams. „Kedy asi vyrážali?“ zamýšľam sa nad 4 mladými Ománcami zostupujúcimi už nadol. Museli ísť okolo nášho miesta kempovania. Žeby ich Andrej so svojím mizerným spánkom nezačul?
Myslím, že tie horizonty boli štyri – tie, kde sme klesali dole a vraveli si, že keď tamto pred nami vyjdeme hore, už to zrejme bude ono. Ale nie, zas sme klesali a zas stúpali. 4x. Snažím sa už neklesať hlavne na duchu, veď naokolo sa krásne prevaľuje opar z hôr, raz tu je, raz zas nie, radosť ho pozorovať. Presne o 12.30 sme hore na južnom vrchole Jebel Shams vo výške 2997 m. Je tu taká tá kovová platňa, čo vidíme naokolo, denníček – zápisníček značne zvetraného charakteru, kde zanechávame slová od jednej slovenskej rodiny a ďalší neuveriteľný výhľad: za platňou je totiž zráz a tam kdesi hlboko pod nami sa cez prevaľujúci sa opar črtá náhorná planina s dedinou.
Len do seba hrkneme rýchly obed typu „stolček, prestri sa“ (sterilizované hotovky) a musíme dole, matematika času nepustí. Zostup je ešte viac nekonečný, ako bol výstup. Niektoré pasáže si ani len nepamätám, že som nimi išla hore. Začínajú ma pekelne bolieť nohy, ale je to taká špecifická bolesť chodidiel odspodu a prstov na nohách. V poslednej tretine dobiehame Ománcov a až teraz pozerám, že tuším majú so sebou stan. Tak preto sme ich nezaregistrovali ráno; asi si už včera nadbehli a spali niekde po ceste. Dávalo by to logiku, pretože si nevieme inak vysvetliť fakt, že sme ich s takým náskokom dobehli. Ománci majú už na prvý pohľad oveľa viac dosť ako my a to je čo povedať! 😊
Štatistiky
Po 11 hodinách "hrubého" času, 23 kilometroch, 1 500 metroch prevýšenia, a teda aj 1 500 metroch zostupu a presne 4 stretnutých ľuďoch prichádzame tesne pred zotmením k autu. Ak sme sa ešte cestou bavili o tom, či sa na noc nepresunieme na vyhliadku nad Wadi Nakhr, tak teraz je tento gordický uzol totálne rozťatý a vyriešený. Ostávame na rovnakom mieste.
Normálne neviem stabilne stáť na zemi a potrebujem stále prestupovať z nohy na nohu. A to deň ešte samozrejme nekončí, nemôžeme sa len zvaliť do postelí a „chalas“. Treba zas postaviť stany, pripraviť všetko na spanie, postarať sa dnes aspoň o jedno teplé jedlo do žalúdkov. Ale zjednodušujeme si to, ako sa dá – drevo už hľadať nejdeme, oheň nezakladáme a na večeru budú dnes dosť dobré aj hotové jedlá, ktoré len zalejeme horúcou vodou a necháme 8 minút odstáť. Aj tak nechápem, čo ma dnes tak odpálilo. Nehovorím, že to nebola vyčerpávajúca túra, ale iné podobné ma tak neskolili. „Pri iných si bola viac oddýchnutá a nebola si už toľké dni na cestách s neustálym hľadaním spania, kopcom chodenia a neustáleho bytia v strehu, čo zabezpečiť, ako a kam ísť a podobne,“ ponúka mi jedno z vysvetlení Andrej. Hm, možno na tom niečo je. Ako alibi pre moje ego to beriem.
Sme takí unavení, že sa už neprinútime ísť ani do 2-3 kilometre vzdialeného obchodu napriek tomu, že zásoby jedla – hlavne toho raňajkového – sú doslova na nule a zajtra je piatok. Bohvie, či bude ten malý obchod v tejto moslimskej krajine otvorený a ak nie, kde natrafíme na ďalší. Energia je v čudu napriek tejto vážnej hrozbe. Je presne 19:11, keď odkladám mobil do vačku v stane, zhasínam čelovku a oblečená v páperke zazipsovaná v zimnom páperovom spacáku zaspávam.
Niekedy v noci sa vyzliekam z páperky, prvá akútna vlna vrcholnej únavy zrejme prešla. Von sú v noci možno 4 °C, ale čo tam po nich, zimný spacák by ma zahrial nebyť tej úvodnej fázy do noci. Inak spím celkom dobre. Sem-tam si síce natiahnem nohy kvôli jemnulinkým kŕčom, ale nie je to nič strašné a ráno sa po 12 hodinách spánku budím ako rybička. Až nechápem, ako som sa mohla za jednu noc takto zregenerovať. Mohli by sme ísť opäť na Jebel Shams 😊.
