Nervozitu z výstupu mám už pár dní kvôli pár veciam, ale vlastne z veľkej väčšiny za to môže sila médií. Ben Nevis, hoci len s výškou 1 345 m.n.m., patrí – aj podľa britského dokumentu Najvyššie hory sveta z roku 2018 – k tým najnebezpečnejším. Teraz, po vylezení Ben Nevisu si myslím, že je to samozrejme trochu prehnané, ale tak bol to predsa len britský dokument :-). Niečo na tom však predsa len bude; žiadny lístok sa bez vetra nepohne. Aj mapka ukazuje dvomi veľkými výkričníkmi, na ktorých miestach sú niekoľkostometrové zrázy do údolia, a je teda dobré byť tu nanajvýš opatrný. Ako cestou zistíme, pri dobrom počasí sa naozaj niet čoho báť, ale v hustej hmle a nebodaj ešte aj v kombinácii so snehom, keď človek ľahko stratí orientáciu, treba mať oči a všetky zmysly radšej na stopkách.
Ben Nevis je "munro". Čo to je?
Munro je označenie pre škótske hory, ktorých vrchol presahuje nadmorskú výšku 3000 stôp (t.j. 914,4 m). Zoznam všetkých takýchto hôr je uvedený v tzv. Munro's Tables, ktorý zostavil Hugh Munro v roku 1891. V poslednej verzii zoznamu z roku 2020 sa nachádza dokopy 282 munros a 227 vedľajších vrcholov (tops).
Zdolávanie munros (munros bagging) môže byť aj napriek nie príliš veľkej nadmorskej výške pomerne nebezpečné, hlavne kvôli drsnému severskému počasiu. Aj v lete môžu byť podmienky veľmi nepriaznivé - hustá hmla, silný vietor, intenzívny dážď a vrcholové teploty pod bodom mrazu nie sú výnimočné. Napriek tomu je ich zdolávanie obľúbené a mnoho ľudí sa snaží zdolať všetky munros zo zoznamu.
V roku 1974 dosiahol Hamish Brown unikátny rekord, keď ako prvý skompletizoval všetky munros behom jedného dlhého treku trvajúceho necelé 4 mesiace. Medzi vrcholmi sa presúval len peši, prípadne na bicykli (výnimkou boli len trajekty na ostrovy Skye a Mull). O svojom výkone napísal knihu Hamish's Mountain Walk, ktorá veľmi prispela k ďalšej popularizácii zdolávania munros.
Najrýchlejšie - za 39 dní - zdolal v roku 2010 všetky vrcholy Stephen Pyke, ktorý navyše nevyužil žiadne motorové prostriedky a na presuny na ostrovy Skye a Mull použil kajak.
Andrej nás ide aspoň odprevadiť. Zhruba 500 metrov od kempu začína slušný stupák, tu nás už necháva napospas a nám ako na potvoru ešte aj slnko vychádza. Do toho stupáku nič moc, ale dookola si opakujem, že lepšie takto ako tá povestná hmla. Tu dole to aj tak ešte nič neznamená, hmla sa pohľadom z kempu držala vždy vyššie a držala sa tam naozaj VŽDY.
Aj ovce mieria hore (aj dole) Ben Nevisom
Blížiac sa do polovice výstupu máme stále slnko. Z úmorného stúpania nás rozptyľuje bača, ktorému sa dole do údolia rozutekali ovce, a hoci sa ich jeho psy snažia zahnať späť, sotva sa im to darí. S bačovými hlasnými pokrikmi prichádzame do bodu zvaného Red Burn. Pamätám si výstrahu z mapy nepokračovať ďalej rovno, pretože táto cesta by nás odviedla na náročnejšiu horolezeckú trasu severnej steny Ben Nevisu, takže sa tu otáčame o 180° a smerujeme k cikcakovitej trase, ktorá nás postupne vyvedie na vrchol. Tu sa síce objavujú prvé náznaky hmly, ale nič strašné z toho určite nebude a ja sa konečne ukľudňujem.
Výstup na vrchol je však nekonečný. Za každým horizontom očakávame vrchol a on stále nie a nie prísť. Andrej nás z kempu sleduje pomocou lokalizácie a z času na čas nám posiela lokalizačnú fotku, že nás má pod kontrolou.
Sme na našej prvej najvyššej hore štátu (Dánsko nerátame)
Sme na vrchole. Je tu jasno a tá strašidelná hmla sa prevaľuje akurát v tých strašidelných zrázoch, ku ktorým sa na rozdiel od niektorých ľudí nemienim ani len priblížiť. Na vrchole nás prekvapia ruiny starého observatória, ktoré najskôr pokladáme za pozostatok nejakej starej chaty. Observatórium tu neuveriteľne fungovalo už od roku 1883, meteorologické údaje poskytovalo zhruba 20 rokov a zaznamenávalo niektoré z doteraz najužitočnejších informácií Spojeného kráľovstva o počasí na horách. Zatvorili ho v roku 1904. V jeho ruinách je teraz vybudovaná aspoň malilinká útulňa, ktorá – akoby Škóti povedali – je naozaj wee (malilinká). Človek sa v nej nepostaví, ležiac prichýli maximálne dvoch, sediac so skrčenými nohami asi šiestich, ale viem si predstaviť, že pri nepriazni počasia na tomto holom vrchole by som aj za túto možnosť bola neskutočne vďačná.
Po čosi vyše 6 hodinách nás Andrej víta tam, kde sme sa ráno lúčili. Po celkovo 15 kilometroch, na ktorých sme z bodu A v cca 20 m.n.m. vyšli do 1 345 m.n.m. a vrátili sa späť, máme celkom dosť. Píšem správu rodičom, na čo mi môj tato odpisuje: “Prirovnávam výstup asi ako na Skalnaté pleso.” To ma pobaví. Vraj Skalnaté pleso. Zdôrazňujem tatovi, že začiatok túry je ale pri hladine mora.
Kemp Glen Nevis je jednotka a Andrejovi dal povolenie parkovať na jeho pozemku do neskorého popoludnia. V kľude si teda ešte dávame hodinovú regeneráciu, wecko a sprchu a pohýname sa ďalej – k mestu Oban, “seafood capital of Scotland”.
Internacionálna slovenčina
Kempujeme hneď pri pláži. Ráno sa pomedzi oblaky opäť derie slnko, ale teplote vody to samozrejme nepomôže ani tak. Veď aj pani v neopréne nám s úsmevom vraví, že je dosť studená. “And you´re in the neoprene,” chce jej Andrej naznačiť, že nám bude v obyčajných plavkách ešte väčšia zima, no my medzitým vyprskneme do výbuchu. Andrej sem-tam povýši slovenčinu na internacionálny level a s úplnou samozrejmosťou pridáva prízvuk mierne upraveným slovenským slovám rovnako, ako keď im pridávame ruský prízvuk v "ruských vetách". “Neoprene”, hoci nie úplne správne použité, sa aspoň dalo pochopiť, ale so slovom “kajut” si na trajekte slečna na recepcii naozaj lámala hlavu a nechápala. Každopádne, do vody sme vliezli a studená naozaj bola.
Z Obanu sa opäť vykľulo krásne škótske mestečko a aj tu rozumiem, prečo bol Harry Potter napísaný práve tu vo Veľkej Británii. Nikde inde to byť nemohlo. Staré puby s históriou, vŕzgajúce točité schody a ten prízvuk vykrúcajúci samohlásky do pre mňa nečakaných smerov.
“Seafood capital of Scotland” testujeme v miestnej prístavnej reštaurácii, odkiaľ máme presný výhľad na “náš” trajekt na ostrov Barra. Stále ma to mrzí, na Barre sme chceli kajakovať, bicyklovať, možno kempovať nadivoko. Ešte aj letisko priamo na pláži tam majú a vydvihovanie batožiny prakticky umiestnili rovno na autobusovú zastávku.
Zamávame trajektu aj Obanu a opúšťame Škótsko. O pár hodín prekračujeme hranicu do Anglicka a do pól 10 večer plávame po ceste, ktorá pripomína nekonečnú obriu húsenkovú dráhu. V živote som nič také nevidela. S vykrútenými žalúdkami parkujeme na lúke nad malým mestečkom, nad ktorým sa lenivo prevaľuje nízka hmla. Andrej vraví, že do rána nás pohltí a prenesie do iného sveta. Niečo na tom bude, lebo ráno nie je po komíne, ktorý som ešte večer zreteľne videla na obzore a vravela, že on jediný špatí náš dokonalý výhľad, ani slychu. S nami však tá záhadná hmla ani nehla. Nás stále čaká preplavba Severným morom a ďalších vyše 1 200 km po súši domov.
Trable sa ťahajú aj na kontinent
Zo záhadnej lúky sme už na skok v Newcastle upon Tyne. Pozrieme si tu ďalší z radu futbalových štadiónov známych svetových klubov a za mierneho dažďa – ako ináč – sa nalodíme na trajekt do Amsterdamu, ktorý nás na ceste späť pohádže vo vlnách o čosi viac ako smerom do Británie.
Holandsko nás trochu preplieska vysokými teplotami, od ktorých sme si zatiaľ radi odvykli a Nemecko zas svojimi zápchami a nezmyselne vysoko vyrúbanými 1 € poplatkami za použitie WC na pumpách, ktoré tu však na rozdiel od Rakúska nevieme využiť na kúpu kávy, ale len na produkt z regála. To je čisté zderstvo, aby sme každých 200 kilometrov cez Nemecko platili 4 eurá a míňali ich na veci, ktoré ani nechceme. Už teraz mi jednoducho chýba to upršané Škótsko, kde síce okrem jedného dňa pršalo všetky dni, ale teplota vzduchu mi vyhovovala. Kde som síce rozumela reči, ale škótsky prízvuk mi o pár sekúnd spomalil pochopenie vety. Kde sme síce “mali šťastie” na trajekty, vytknutý členok, doštípané nohy, nezmyselnú pokutu a dvakrát takmer zničený dron, ale koniec koncov to celú cestu spestrilo. Hoci, OK, minimálne bez vytknutého členka by to bolo určite lepšie.
A keď už sme si späť na pevnine mysleli, že týmto problematickým momentom odzvonilo, musíme sa v Čechách o 21.15 doslova vlúpať do jedného kempu. Na svojej webstránke písali, že recepcia v lete funguje do 22.00, ale keďže išlo o dizajn webu spred 20 rokov, adekvátne tomu majú zrejme aktualizované aj svoje informácie. Po celodennom presune cez celé Holandsko a Nemecko sme unavení natoľko, že si skúsime otvoriť bránu aj zvihnúť rampu za ňou a ono to ide. A ráno by sme sa radi k tomuto pobytu načierno priznali, keby sme nezistili, že záchody sú tu zamknuté a každý jeden stan a karavan, ktorých sú tu desiatky a desiatky, dostáva na recepcii kempu WC kľúč do jednoduchých unimobuniek! No, to ma podrž! Bez uspokojenia našich základných potrieb nemáme nutkanie platiť v podstate za nič, a tak si ráno o 6 opäť dvíhame závoru, otvárame bránu a mierime na najbližšiu pumpu uspokojiť oné základné potreby.
A keď už sme po dvoch dňoch takmer nepretržite strávených v aute konečne len hodinu pred naším domom, uviazneme v stojatej zápche. “Vždy, když jdu k bábine na pečenou kachnu, stojím v zácpě,” s úsmevom nám vraví šofér z auta pred nami, ktorý si práve vyšiel na cestu natiahnuť kosti. Óóó, kačka s kapustou, tú by som si veru dala!
Čo sa s odstupom času vyriešilo?
Pokutu nám odpustili. Inštitúcii The Highland Council som napísala odvolanie zdokumentované fotkami a podporené faktickým, no úctivým preslovom, ktorý som zakončila slovami o tom, ako sa nám v Škótsku páčilo a akých milých ľudí sme všade stretli. The Highland Council nám poprial všetko dobré, pokutu nám odpustil s odôvodnením, že sme predsa len zo zahraničia a keď opäť prídeme do ich krásnej krajiny, už budeme vedieť, že na parkovisku pre minibusy parkovať nemôžeme.
Spoločnosť DFDS si svojou odpoveďou na našu mierne chaotickú žiadosť o vrátenie peňazí dala trochu načas, ale ani sa im nečudujem. Chcelo čas pochopiť ju. Prisľúbila, že nami požadovanú čiastku nám vrátia na účet a ospravedlnila sa za technický problém, ktorý nám trochu zhatil plány.
Ani po týždňoch Andrejova noha úplne neodpuchla. Namiesto tenisiek nosil dlho sandále, tam nohu zmestil. Ešteže sa leto tento rok trochu natiahlo.
Víťazný film
Pozývam vás zažiť našu škótsku cestu aj vo filme. Som veľmi hrdá, že sa film „Zranený v škótskych bažinách“ dostal medzi 5 nominovaných filmov na skvelom festivale amatérskych filmov OVERLAND FILM FEST. Domov sme si nakoniec odniesli sošku najprestížnejšiu – OFFO 2023. Hoci, stalo sa to takto: Prvé miesto veľmi tesne, no právom získali „Nesmrtelní dědci“ s ich bláznivým snímkom „Velorexem na Ararat“. Potom sa však stalo to, čo sa ešte neudialo zrejme ani v Hollywoode: autor filmu, ktorý vyhral už prvý ročník festivalu, sa rozhodol cenu udeliť nám. Jeho výhra z roku 2021 inšpirovala natoľko, že dnes filmový strih študuje. Tentokrát si ju vraj ako podobnú inšpiráciu zaslúžime my. Ďakujeme.
A teraz už sľúbený film:
