Dnes sú Vianoce. Kúsok za kempom sa síce najskôr zdráhame zastaviť pri obchode s veľkým nápisom „gift shop“, keďže akútne zháňame skôr veci na vianočnú večeru a nie darčeky, no nakoniec sa z neho naozaj vykľuje celkom solídny supermarket. Ešteže boli pred ním odparkované klasické nákupné košíky, tie nás presvedčili dať mu šancu. Vianočný nákup na vianočnú večeru by sme mali a vďaka Nemcom už vieme aj približné miesto, kde by sme dnes Vianoce mohli stráviť. Ešte pred hodinou som totiž mala úplne iný plán.
V pevnosti
Po ceste do Wadi Damm máme pevnosť Jabreen. Omán je svojimi pevnosťami pomerne známy a táto sa mi pozdáva najviac. Vraj tam býva najmenej ľudí a vyzerá, že je to naozaj tak. Pevnosť Jabreen (alebo aj Jibreen, či Jebreen – keďže Arabi samohlásky bežne nezapisujú, vzniká z arabských názvov niekedy viac variant) bola postavená v roku 1670 ako palác pre imáma a mne sa zdá celkom pekne zrekonštruovaná.
Schodištia nás vedú cez jednotlivé miestnosti a chodby, takmer sa v tom labyrinte strácame a hľadáme, kadiaľ sme už išli a kadiaľ ešte nie. Raz sa ocitáme v miestnosti, ktorá bola kedysi určená pre ženy, potom vo väzení, neskôr zas v tzv. miestnosti Slnka a Mesiaca, kde je sedem horných okien umiestnených tak, aby nimi prenikal mesačný svit a spodných sedem okien slúži na lepšiu reguláciu slnečného svetla. Okná umiestnené v dvoch úrovniach vôbec uľahčujú lepšie prúdenie vzduchu a fungujú ako klimatizácia: cez spodné okná vstupuje do miestnosti chladnejší vzduch a ten teplý zas prúdi vrchnými oknami von. Imám sa v nej stretával s dôležitými návštevníkmi na rôznych diskusiách a konzultáciách a my v nej dnes sedíme na koberci, pozorujeme systém okien a nádhernú maľbu zdobiacu jej strop. Cítime sa trochu ako vo filme Sebechlebskí hudci, zatiaľ čo nám nos jemne šteklí vôňa kadidla.
V pevnosti je tiež nádherná lisovňa datlí a nenápadné otvory vo vrchných poschodiach zvané nemilosrdne „murder holes“, teda niečo ako vražedné jamy. Vojaci imáma nimi totiž liali vriaci datľový olej na svojich nepriateľov, ak sa práve rozhodli dobýjať ich nádhernú pevnosť.
Dosýta najedení, a to ani nechceme
Obed na ceste do Wadi Damm Bangladéšanom trochu trvá. Vraveli, že majú všetko z toho, čo by sme si radi dali, ale máme také podozrenie, že niektoré veci išli ešte len kupovať. Baranina je však nakoniec naozaj dobrá a som z nej plná do večera. Ešte pozháňať drevo na oheň, ale dnes nám komunikácia s chlapíkmi z indického subkontinentu a priľahlého okolia zrejme trochu viazne. V blízkom obchode si nás postupne posúvajú traja vždy s nádejou, že ten ďalší vyrieši naše prianie. A ten posledný to víťazoslávne rieši otázkou: „You mean wood smell?“ Voňavé drevo? Alebo drevenú vôňu? Alebo čo tým presne myslí? Pozeráme na neho aj na seba navzájom. Nevieme, ako s tým jeho otázka súvisí, ale nakoniec nám ukazuje ... uhlie. Našťastie o pár obchodov ďalej zbadá dcéra v poslednej chvíli balíček dreva zviazaný von pred vchodom do iného obchodu, kde nám miestny Ománec rovno nakrája aj papáju do ruky. Fúúú, do vianočnej večere už fakt nebudem nič jesť, inak dovtedy nevyhladnem. Ale papája to bola veľmi dobrá.
Cesta k Jebel Shams je celkom frekventovaná, ale niet sa čomu čudovať. Je to jedno z ománskych „naj“. Aj my sa tam vyberieme, ale dnes ešte nie. V 1 500 m.n.m. z cesty odbáčame a večne sa krútiacim offroadom popri úzkej rokline zostupujeme zas nižšie. Po vyše 10 kilometroch offroadu nachádzame pekné miesto na prespatie, je tu božský kľud a Wadi Damm tam niekde pod nami. No, práve! Nedá nám to a povieme si, že veď poďme ešte tie 2-3 km až na začiatok wádí. Ráno sa tým pádom nebudeme musieť autom zas niekde presúvať a môžeme pešo rovno vyštartovať do objavovania wádí.
Tam, kde sa už autom ďalej ísť nedá, stojí 8 až 10 áut, ale kým nastane večer, viaceré odídu a ostane tu už len pár podobných ako my, každé so svojím dostatočným súkromím. Myslíme si, že máme úplne to najkrajšie miesto v malom údolí, ale keď poodídeme ďalej a z inej perspektívy zbadáme obrovský šuter rovno nad našimi stanmi, zvažujeme zmenu stanovišťa. Šuter je na šikmine brala nad nami, a hoci je takto „na ceste“ dole hádam aj pár tisíc rokov, chceme sa v kľude vyspať a nemať nočné mory o jeho páde, po ktorom by z nás ostali len mastné fľaky.
Po zotmení hádžeme do pahreby prepelice a zeleninu v alobale. Našu vianočnú večeru zrazu v šere dokresľujú traja chlapíci v džalabíjach prechádzajúcich opodiaľ do wádí. V tej atmosfére mi tam pripadajú ako prichádzajúci traja králi 😊. Rozprávkovú chvíľu dopĺňa žaba, ktorú si dcéra o pár minút našla v stane. Ona ju ale vôbec za možného princa z rozprávky nepokladá a namiesto bozku prehľadáva ostatné veci v stane, či sa tam tých princov nebodaj neusídlilo počas našej vianočnej večere ešte viac.
Už dávno sme neliezli a nenamáčali sa ...
Wadi Damm je jedným z mnohých krásnych wádí v Ománe a tým, že je k nemu nutné absolvovať trochu náročnejšiu cestu oproti turistickým Wadi Shab či Wadi Bani Khalid, je tu oveľa väčší kľud, žiadne stánky ani reštaurácie. My máme celé wádí len pre seba.
Ani sa ráno nijako zvlášť nenáhlime, máme kopec času. Po raňajkách balíme malé batohy, hlavne aby sme mali dosť vody a veci na prezlečenie. Už nechcem drkotať zubami ako cestou z Wadi Hawer. Údolie je naozaj úzke. Pri dažďoch tu vedia rýchlo vzniknúť bleskové povodne, preto je dobré mať poruke dobrú predpoveď počasia. Trochu sa spoliehame aj na informáciu od Olivera pri preberaní auta, že pokiaľ máme lokálnu SIM kartu, v prípade hroziacich dažďov nám automaticky príde silným pípaním správa.
Údolie je obklopené strmými skalnými stenami s rôznymi tvarmi a krásnymi farbami. Na začiatku je malinká priehrada slúžiaca blízkej dedinke a za ňou už nachádzame prvé prírodné bazéniky tyrkysovej farby s krištáľovo čistou vodou. Cieľ je však o 45 minút hlbšie vo wádí, a tak sa tu zatiaľ nezdržujeme. Skôr hľadáme cestu, lebo svahy nad bazénikmi sú strmé a nie je nám vždy jasné, ktorá strana údolia je tá správna. Skaly sú navyše často vyšmýkané, treba si dávať pozor.
Zatiaľ všetko sedí: podľa inštrukcií prichádzame k bazéniku, nad ktorým je vyšší zlom svahu a kto chce postupovať hlbšie do wádí, musí si pomôcť lanom a vyšplhať ním hore k obriemu balvanu. Niekto s tým môže mať trochu problém, ale pripravené je to tu celkom fajn a my bez väčších problémov pokračujeme.
Je to naozaj krásny kaňon, no po avizovaných 45 minútach nevieme celkom nájsť TO jazierko: krásne, tyrkysové, s malým vodopádom a papradím prevísajúcim cez steny. Wádí sa stáča doľava, stúpa vyššie a voda v ňom sa stráca. Kde je teda to jazierko, za ktorým sme sem šli? Chvíľu ešte v svahu a kamení pokračujeme, no potom nám dôjde, že musíme zostúpiť nižšie z cestičky. A naozaj, jazierko bolo na prvý pohľad trochu skryté, no sme pri ňom. Som rada, že sme to nevzdali, hoci to tak miestami vyzeralo. „Okúpeme sa?“ pýtame sa detí. Pravdupovediac, nie je dnes super teplo, aj nejaký mráčik je na oblohe, a tak sa možno radšej okúpeme v nejakých jazierkach cestou nazad k autu. „Ale do čerta, šli sme sem kvôli tomuto bazéniku a nakoniec doňho ani nevleziem?“ osvieti ma zrazu a už si namáčam nohy. Plávanie v ňom je úžasné, voda čistulinká a dokonca zisťujem, že ani nie je taká studená. Otepľuje ju ten malinký vodopádik, ktorý je napodiv príjemne teplý.
Deti ostali pri svojom rozhodnutí a asi to aj trochu ľutujú, lebo keď neskôr vlezú do bazénikov na začiatku wádí, zisťujú, že tamojšia voda je teda oooveľa sviežejšia. Ja si chcem len osviežiť nohy, ale skala vo vode je taká klzká, že sa kúpem celá opäť. Ešteže mám to ďalšie náhradné oblečenie.
Ku Grand Canyonu Ománu
„Zbehneme na obed zas dole do Al Hamra?“ diskutujeme, ale veľmi sa nám tam nechce. Rovnakým offroadom ako včera musíme vyjsť späť na asfaltku a tá nás potom vyvedie rovno hore na slávnu vyhliadku na tzv. ománsky Grand Canyon. Pevne dúfame, že na nejakú jednoduchú reštauráciu natrafíme ešte pred rozdvojkou hore/dole, inak nevieme, ako sa rozhodneme. Za offroadom naozaj stojí nenápadný domček, ktorý sme si včera cestou do Wadi Damm vôbec nevšimli. Ale samozrejme, dáva to logiku, lebo tesne pred ním stojí veľká policajná stanica a policajti jesť musia. Tomu, že v tomto zapadákove stojí taká mohutná policajná budova, sa už ani nečudujeme. Už sme ich v Ománe videli niekoľko a vždy to boli honosné budovy, nech sa nachádzali kdekoľvek.
Kým čakáme na jedlo, pri vedľajšom stole sa dáme do reči s cyklistom, ktorý mesiac brázdi Omán na dvoch kolesách. Je prekvapivo z Bulharska. Na bicykli natiahnutá solárna nabíjačka, Bulhar dobíja, čo sa dá. To poznáme. A hoci my to máme v aute o dosť jednoduchšie, dni, kedy autom toho veľa nenajazdíme, všetky naše zariadenia potrebujúce šťavu to hneď pocítia. A zajtra bude auto stáť úplne.
Kým Bulhar odháňa chlpaté kozy snažiace sa obžierať jeho bicykel, nás milý Ind trochu ženie, aby sme už dojedli. Pochopíme, keď o chvíľu na rovnaký tanier servíruje jedlo vedľajšiemu stolu, ktorý tu naň už pomerne dlho čaká.
O pár kilometrov sme hore na vyhliadke a pod nami je ománsky Grand Canyon - Wadi Nakhr a je taký ... taký ..., že nám úplne vyrazí dych. Je nádherný, hlbokánsky, enormný, jednoducho prekrásny. Nie je tu žiadne zábradlie, takže tak veľmi, ako ma to ťahá v okraju kvôli neskutočnému výhľadu, tak veľmi chcem od toho okraja ísť do bezpečia. Cestovatelia s možnosťou prespatia vonku tu radi kempujú, pretože toto miesto je naozaj fascinujúce. My sa nakoniec rozhodujeme zísť o 2 km nižšie a zakempovať radšej pri začiatku treku na najvyšší vrch Ománu Jebel Shams. O chvíľu sa aj tak bude stmievať, výhľad do kaňonu už nebude aktuálny a hlavne, ráno potrebujeme vyraziť čo najskôr a nezdržiavať sa presunom. Ten Jebel Shams na nás už totiž čaká.
Video
K ománskemu Grand Canyonu sa ešte vrátim - v článku aj v tretej časti videa. V tejto druhej sa retrospektívne pozrieme do nášho nocovania v púšti Wahiba Sands, do ománskych Malediv Bar al Hikman, do Nizwy, pevnosti Jabreen a do Wadi Damm.
Príjemné pozeranie :-)
