Rorbu chatka v predposlednej dedinke Lofot je opäť krásna, i keď moje srdce ostalo v tej prvej. Tu ich je na kope viac, táto časť súsostrovia je už len podľa počtu rorbu všade naokolo oveľa turistickejšia, ale našťastie nie v tomto období. Z početných chatiek je okrem tej našej obsadená už len jedna. Všade opäť ticho a tma. Len vlny mora burácajú do pylónov našej chatky.
Vianoce na Lofotách
Síce bez stromčeka a majonézového šalátu, ale zato zasnežené. K včera navarenej polievke, ktorú sme si sem preniesli v kýbliku od veľryby, dovaríme zemiaky a dopečieme lososa a o čerešničku na torte sa nám postará „salt patron“. Majitelia nám nechali v miske kopec všeljakých cukríkov a práve tento získava špeciálnu cenu. Škandinávci zbláznení do sladkého drievka (hoci mne sa oveľa viac páči názov lékořica) vystupňovali jeho chuť obalením do soli. No, ako to opísať? ... dosť sme sa na tej chuti nasmiali 😊.
"Ako ďaleko to máme do Å?" pýtam sa ráno Andreja popri tom, ako si na kefku čapujem pastu. "880 metrov," odpovedá. Tak to sa dnes "zapotíme".
Jednoducho Å
Výhľady cestou do dedinky sú opäť neskutočné. Človeku je hneď jasné, prečo sa táto pôvodne malá rybárska osada stáva v lete cieľom toľkých turistov. Pobrežie je doslova posiate malebnými rorbu, čo vytvára krásny fotogenický dojem, no na druhej strane si uvedomujeme, že chatky sú všetky nové a postavené len pre turistov.
Táto dedinka sa prvýkrát spomína v roku 1567 ako „Aa“. Názov pochádza zo staronórskeho slova „á“, čo znamená „(malá) rieka“. Meno sa hláskovalo „Aa“ až do roku 1917, keď nórska jazyková reforma zmenila písmeno „aa“ na „å“. Dedina sa niekedy označuje aj ako Å i Lofoten („i“ znamená „v“), aby sa odlíšila od iných významov.
Krátkym tunelom sa dostávame na úplný koniec Lofot, kam sa suchou nohou dá ísť. Do diaľky ešte súostrovie síce pokračuje, ale je to už horský masív, v ktorom nie je vytesaná žiadna cesta. Tu, na konci Å, sa postupne vynárajú všetci momentálni lofotskí turisti, čo je zrejme 20 ľudí v priebehu hodiny. Dosť veľa na to, že doteraz sme tu takmer nikoho nestretli.
Na obed sa vraciame do našej chatky, kde si konečne navaríme sáčkovú nórsku Fiskesuppe, ktorá vôbec nechutí zle a celkom si vieme predstaviť, že by nám ju v reštaurácii mohli podávať ako tradičnú nórsku rybaciu polievku.
A keďže sme sa doobeda vybrali z chatky doľava, poobede ideme do najbližšej dedinky doprava. Slávna dedinka Reine je ešte o dedinu ďalej, čo už by sme mali nejakých 8 km tam a 8 nazad a popravde, ani ma to tam veľmi neláka. Včera sme sa tam autom minútku pomotali, a keďže je Reine tak veľmi turisticky známe miesto, bolo to tam cítiť už aj cez okno auta. Výhľady sú v lofotských dedinkách aj tak pekné úplne v každej jednej. Radšej sa v Sørvågene prejdeme malým prístavom s pár kotviacimi loďkami. V jednej vidíme cez okienko do malej podpalubnej izbičky, ďalšia má zas na palube taký ten kovový pás (neviem presne, ako to nazvať), na ktorom prebieha spracovanie rýb. Je zaujímavé vidieť to naživo. Doteraz som to poznala len z dokumentov.
Svietiaci Nóri
V hoteli The Tide, ktorý nás cestou nazad zlákal na kávu, hodíme reč s Poľkou, ktorá tu pracuje. Včera bola na recepcii Grékyňa, zmierujeme sa teda s tým, že v Nórsku s jeho obyvateľmi veľmi nepokecáme.
"Videli ste už polárnu žiaru?“ pýta sa nás. „Niekedy v októbri, novembri to tu bolo šialené, celé noci to tu tancovalo.“ Pýtame sa jej na kopec vecí: prečo tu v zime nie je toľko turistov, prečo majú Nóri všade zapálené svetlá,... „Ja neviem prečo. Ešte v zime by som si povedala, že v tej tme jednoducho chcú mať viac svetla, ale oni nechávajú svietiť aj v lete, keď je polárny deň.“ Veď aj v chatke vedľa nás sa svieti celý čas. Majiteľka ubytovania nám prezradila v správe cez booking, že tam býva jej matka, ktorá ale išla na niekoľko dní do Španielska. „My máme teraz v celom hoteli troch ľudí. Oni zas začnú chodiť niekedy vo februári, keď sa dni začnú predlžovať“, dodáva Poľka.
Apropó, polárna žiara. Nuž, nepraje nám. KP index sa celé dni drží nízko. Len Poľkin kolega ju vraj včera videl, ale videl ju úplne inde ako zvyčajne a len na chvíľu, tak nevieme, či pri tom nízkom KP náhodou nevidel svoje vlastné delírium po pár pohárikoch. Inak, v hoteli sme za 2 dcl vína, jedno pivo, jedno latté a jeden čaj vysolili 40 eur. To Nórsko nás o chvíľu zruinuje.
Večer by sme sa opäť radi vzdelávali na nórsky spôsob a pozreli si v telke niečo v pôvodnom anglickom znení s nórskymi titulkami, ale maturujeme pri tom natoľko, že píšem majiteľke. Tradičnú telku vraj zrušila, nikto ju už nekuká. Zabudli sme, že žijeme v dobe Netlixu.
Dnes ideme všetci povinne do sprchy. Zajtra spíme vraj na nejakej farme, tak znie popis z airbnb. Zrejme to bude zas pekne chladný dom podobný tomu z našej prvej noci v Nórsku.
Futbalový štadión. Je tu?
Celý deň na nás pozerá spln mesiaca. Budem sa opakovať, ale v kombinácii so zasneženými horami a fjordami je to pohľad, ktorého sa neviem nabažiť. Cestu autom z Lofot späť smerom na sever si krátim sledovaním nespočetných žľabov v tých skalnatých horách nad nami. Vyzerajú, akoby ich niekto vyrezal takým tým vykrajovačom na syr, ktorý z neho po zasunutí do bochníka vytiahne presný hranol.
Cestu predeľujeme zastávkou v dedinke Henningsvær, známej svojim netradičným futbalovým štadiónom na kamennom výbežku. (Hlavne) kvôli nemu trepeme do Nórska dron. Len chybička maličká – momentálne je prikrytý snehom. Nič to, zachádzka do tejto dedinky stála za to už len kvôli malebnej ceste sem.
„Bohužiaľ voda v dome zamrzla, budete spať v hlavnom dome,“ prichádza nám správa v doslovnom preklade od majiteľky dnešného ubytovania. Ešteže sme sa včera osprchovali, akoby sme tušili malý problém. Správu zajedáme hnusným hambáčom a hotdogom na pumpe. Variť si dnes nemáme na ceste kde a vlastne vôbec sme radi, že sú 26.12. otvorené aspoň pumpy ... teda pokiaľ akurát nenarazíme na tie samoobslužné.
U nórskej bordelárky
Z domu na farme sa vykľul obyčajný dom v zhluku asi 15 iných domov pri dlhokánskom fjorde Gullesfjorden. V tme a tichu to tu vyzerá ako riadny "zadok sveta". Dom je otvorený, vchádzame dnu a rýchlo pochopíme, že jeho majiteľka nám na noc nechala celé jej bývanie, ktoré po správe s vodou nijako extra neupratovala a išla na noc spať k susedom. Je to starý a chladný dom, navyše je tu všade kopec jej vecí, a tak sa aj bojíme položiť tie naše na viacero miest v dome, lebo v odkladisku jej vlastných nám určite pri odchode ujde pozornosť a niečo tu zabudneme.
Z fotiek zistíme, že majiteľka je veľká psíčkarka, má tu vystavených aj pár medailí zo súťaží. Pri večernej prechádzke k nám od jedného z domov popri ceste práve jej dvaja psy utekajú a štekajú na nás. Vedeli sme, že sú to oni podľa fotiek. Majiteľka stojí možno 200 metrov od nás a volá ich k sebe, ale až k nám nepríde, hoci musí tušiť, kto sme. Zvláštni sú títo Nóri. Zo všetkých ubytovaní počas 10 dní sme sa osobne stretli len s majiteľom prvej rorbu chatky na Lofotách. Ostatní buď nechali domy odomknuté, alebo mali namontovanú kódovanú schránku s kľúčom.
Priznávame, že sa v dome necítime úplne najlepšie, a tak sa túlame hore-dole po ulici, až kým neobjavíme cestu ponad dom do lesa, ktorá podľa mapy.cz vedie hore k nejakému jazierku. V tretine cesty sa otáčame, syn so sebou nemá dosť cukrov, keby mu padala glykémia, ale možno to skúsime znova ráno.
My s Andrejom ostávame spať na matraci v obývačke, ktorá je celá vysvietená vianočnými ozdobami. Nechceme však ešte viac porušiť vianočnú auru tohto nie úplne príjemného domu, a tak tu spíme s pocitom, akoby ani noc nebola. A bežná telka nefunguje ani tu, opäť ju vytlačil Netflix. Možno potom v Tromso, na ktoré máme veľké požiadavky - lyžovačku pod polárnou žiarou!
