Fotograf Martin Črep sa zamiloval do krajiny, ktorá z neho spravila iného človeka. Do krajiny mínových polí, do pokory a do ľudí, ktorí tvoria jeho ľudskú rodinu...
Bolo to v máji minulého roku. Po prílete ešte celkom dobre nerozumel reči svojho afganského sprievodcu. Utekal na toaletu do lesíka a on naňho čosi kričal. Vraj - mínové pole! „Po vlastných stopách som sa vracal naspäť a to je presne ono. Išiel som akoby späť v civilizácii, aby som hľadal, čo je podstatné, čo má medzi ľuďmi zmysel. Kde je ľudskosť a kam sa vytratila...". Martin Črep.
Prečo nefotil napríklad New York?
Lebo tam vraj človek nenájde tú čistotu bytia bez nánosov. Martin Črep sa dostal do Afganistanu vďaka kamarátke Zuzane, ktorá tam žila. Zbalil sa, v rukách mal plán cesty a zoznam toho, čo chcel vidieť, mal dohodnutého šoféra a sprievodcu. Miestni ľudia ho prijali tak, akoby boli rodina. Pomohli vybaviť, zohnať, upozornili na nástrahy, na možnosti, ktoré mohol využiť. „Chlapov zaujímalo, či sa u nás bozkávame s babami na ulici," vraví Martin. A pokračuje historkou, ako sa po siedmich rokoch stretol so spomínanou kamarátkou Zuzanou a od radosti ju celú vyobjímal. O ničom inom sa potom nevravelo a nepadali iné otázky ako tie, či je jej brat alebo muž, alebo aspoň frajer. A keď nie je, prečo sa takto objímajú... Nie je totiž normálne, že chlap objíma na verejnosti ženu. Martin to dlho musel vysvetľovať...
(Zápisky M.Č.: O miestnych platí, že ak sa jeden deň stretneme, sme priatelia. Ak sa stretneme aj na druhý deň, sme už rodina... posadali si okolo mňa a robili mi spoločnosť, zavolali ma k sebe na večeru len preto aby som sa necítil sám...kebab a ryža stále dookola...sú navyknutí jesť nie veľa, ale pravidelne...obed medzi 12. a 13. hodinou, ani počas vojny sa v čase obeda nebojovalo...Afganistan je nádherný, charizmatický, je úžasné sledovať, ako sa príroda každých 50 km mení...)
Iní fotografi fotia torzá nôh. On nie.
„Tá krajina sa dá spoznať cez oči ľudí. Už nechcú vojnu, majú strach, aby znova nevypukla. V tvárach majú popísané, čo všetko sa tam udialo. Ale v očiach mladých je hravosť a nádej. A o to mi išlo. Zachytiť mier, nie pozostatky vojny," vraví s pokorou Martin Črep. Boli situácie, kedy mu sprievodca povedal, že vyslovene nie je vhodné, aby fotil. A on to vždy rešpektoval. Veľkoleposť je podľa neho to správne slovo a on sa vraj 12 hodín denne a 30 dní bez prestania očarene pozeral. Prejsť 300 kilometrov krajiny vraj trvá 8 až 12 hodín, takže nestihol vidieť všetko, čo plánoval. Neustále sedel v džípe a cestoval. A potom stačilo vyliezť na kopec, posadiť sa a ako sám vraví: „Tri hodiny som sa nepohol, sledoval som tú nádhernú krajinu okolo a bolo mi od dojatia do plaču."
(Zápisky M.Č.: 92 % ľudí nevie čítať a písať, 100 % ľudí vie strieľať...žije sa tam ťažko ale možno práve vďaka tomu úprimnejšie a čistejšie...odrazu zistíš, že tvoje problémy sú smiešne...prekvapil ma pokoj, ktorý tam vládne, mier v ľuďoch napriek chudobe...svadba, pohreb, kriket, šport, poznajú futbal a meno Ronaldhino...šiel som hľadať mier možno trochu paradoxne do uboleného Afganistanu... chcú mať pokoj, chcú sa smiať...)
Celý život obdivuje ženy
Aj tie extrémne emancipované, ženy ho jednoducho zaujímajú celoživotne. Sú vraj to najlepšie, čo existuje. V Afganistane však mesiac so žiadnou neprišiel do kontaktu. Chcel ich fotiť, no mal to zakázané. Sprievodca ho naučil spoznávať ženy podľa chôdze pod oblečením s názvom burka, vďaka náhode dokonca niekoľko desiatok žien aj odfotil. Alebo skôr - dievčat, ktoré už nie sú celkom deťmi ale ešte ani ženami. Z fotografií, z portrétov ľudí, detí a mladých hľadia hlavne oči...Obrovské, tmavé, hanblivé, drzé, očarujúce, v očiach je vidieť smútok aj smiech zároveň... „Deti sú budúcnosťou tejto krajiny a čo je zvláštne, veľmi sa chcú učiť, strašne rady chodia do školy a spoznávajú nové veci," uzatvára Martin svoje rozprávanie o Afganistane.
(Zápisky M.Č.: Po návrate mám hlavu otvorenú novým veciam...učiť sa dá aj tam, kde nie je civilizácia, kde je existencia čistá a veci jednoduché, bez nánosov...vrátil som sa stadiaľ ako iný človek...krásne, úžasné, nedotknuté, ale aj strach, rešpekt z krajiny...veľa vecí mi tam nechýbalo, nechýbal mi mobil, internet...našiel som to, čo som hľadal, ba ešte oveľa viac...som šťastný...)
Výstava fotografií Martina Črepa pod názvom „Ľudská rodina" - obrazová správa z Afganistanu začína dnes, 14.6.2007 o 17-tej hodine a potrvá do konca augusta. Jej organizátorka Wanda Hrycová: „Martinove fotografie ma oslovili svojou čistotou a posolstvom. Mnoho mladých, talentovaných fotografov u nás nemá čas na vlastnú tvorbu, lebo robia veci na zákazku, aby zarobili. Je to veľká škoda. Táto výstava bude iná v tom, že sa nebude konať v galérii pre úzky okruh ľudí ale bude masová a „otvorená", priamo pod holým nebom. Pripravila som projekt, mesto Bratislava nám poskytlo ideálny priestor, medzi stromami Hviezdoslavovho námestia bude visieť 120 fotografií veľkých 1,5 x 1 meter. Uvidia ich mladí, starí, bezdomovci, turisti... V Afganistane máme svoje mierové jednotky, výstavu podporilo aj Ministerstvo obrany SR, Ministerstvo zahraničných vecí a mnohí ľudia, ktorých baví umenie, za čo sme veľmi vďační..."
Modrá mešita v pozadí je jednou z najkrajších mešít sveta. Fotografia jej autorovi vďaka deťom, ktoré sa hrajú s vojakmi a vďaka holubiciam symbolizuje mier.
Chlapík, ktorý spolu s mnohými nosí meno "odmínovávač". Martin by vedel presne, ako sa to povie.-)
Vojak. To stačí...
"Keď som ľuďom vravel, že som si prišiel do Afganistanu oddýchnuť, klopkali si pobavene na čelo."
Viac o práci a fotografiách Martina Črepa sa dozviete na:
Poznámka: Všetky fotografie sú chránené autorským zákonom a ich rozširovanie bez vedomia autora je trestné!
