gabina weissová
Nech žijú zmeny!
Zvláštny čas, táto uhorková sezóna. Akosi sa v nej stále neviem nájsť.
Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík: Ako z toho von, Psychiatria, Život a psychiatrický stacioná, Aj také sa mi stáva..., Zo života detí, Majka záchranárka, Z mojej kuchyne, Keď ma múza dokopala..., Dostali ma, Súkromné, Nezaradené
Zvláštny čas, táto uhorková sezóna. Akosi sa v nej stále neviem nájsť.
Som ako špongia. Nechcem byť až tak veľmi, ale ešte som sa nenaučila, ako na to.
Sedím v cudzej obývačke a okolo mňa ďalších desať ľudí. Vo vzduchu cítiť iskričky milostnej hry alkoholových výparov a potu dvadsiatich pripitých pazúch. Teda, jeden pár pazúch vynechajme. Tie moje sú triezve...
Bol piatok niečo okolo obeda a ja som svoju dcéru niesla od dverí ku dverám. Nemocnica. Hospitalizácia vraj nutná! Sedím u pani primárky. "Viete, máme málo miesta..."
Písala som o nich článok. Boli strašne dobrí a strašne úprimní...
Dvaja hráči. Každý na jednej strane pinpongového stola. Dvaja diváci: tréner a ja.
Telefonát: Dobrý deň, pani Gabina, pred časom sme dostali váš mail a musím povedať, že nás šokol...Pozrite, dnes večer máme v Zichyho paláci vernisáž obrazov maliarov, mohli by ste prísť a porozprávame sa na neutrálnej pôde. Bude tu hrať dobrá hudba...
Rada pomôžem, keď ma o to niekto požiada alebo ak to tak cítim sama. Stalo sa mi však, že som bola nútená odmietnuť...
Myslela som si, že tri týždne sama s deťmi asi neprežijem. Niekde medzi vysokohorskými štítmi Tatier, ďaleko od bežnej, mestskej civilizácie, samé vyzliekanie, obliekanie, pišťanie, mrnčanie... Už pred odchodom som premýšľala, ako všakovako sa nechám zrelaxovať, keď sa vrátim domov. Bola som presvedčená, že ma určite porazí...
Sedela oproti mne na pôrodničnej sterilnej posteli, dojčila svojho trojdňového syna a z oka do úst jej stekali slzy. Pre istotu ich rýchlo hltala, nech to nikto nevidí. Že reve ako malé decko.
Odjakživa ma to ťahalo k detským kočiarikom. Pamätám sa dokonca na svoj prvý, taký celkom biely kočiarik pre bábiky. Bol nádherný a asi mi ho závidela aj suseda od vedľa, volala sa Mira - a tá mi ho dopichala klincom stovkou. Ostali v ňom malé diery, cez ktoré presvitali slnečné lúče priamo na umelohmotné mihalnice mojej ruskej bábiky.
Asi to tak má naozaj byť, že nám „tenktosi“ niekde pridá a inde uberie...
Zvoníme na zvonček pri bráne. Sme tri. Spoza stromov vybehne vysmiaty chlapec, milo pozdraví a odomkne nám. Keď sa poošívame a poostýchame, vstúpime dnu. „Nech sa páči, už vás očakávame!“ Pomaly jedna za druhou cupkáme po chodníku, ktorý vedie ku hlavnému vchodu budovy. Chlapec nás predbieha a prešťastne kričí: „Teta Julkáááá, teta Julkáááá, už prišli tie dievčatááááá!“
Sedíme v jej kuchyni pri dvoch šálkach horúcej kávy a hľadíme na seba. Na oko veselá, v duši strašný smútok...
Deti svojich rodičov milujú bez ohľadu na to, že by tušili, ako veľmi im dospelí ubližujú...
Sedeli sme s dcérou v čakárni u našej detskej lekárky a v tom vstúpili ONA a ON. Viedli sa za ruky, posadili sa k oknu tesne vedľa seba a odrazu nastalo akési dusné ticho. Videla som ich v našich uliciach už veľakrát. Vždy bolo na prvý pohľad zrejmé, že je to tá najpyšnejšia mama pod slnkom. A vždy bolo jasné, že syn si jej lásku berie plným priehrštím a že jej ju rovnako rád vracia.
Príbeh ako z thrilleru - CIA na diaľku odhalila polohu Archy zmluvy
Marek Glodič bol ten najslušnejší človek akého som v živote stretol
Bohaté včelárske tradície Slovenska – od historických postupov po súčasné metódy odovzdávané z generácie na generáciu.
...alebo o Judei a Samárii, ako tomuto územiu niektorí hovoria, sa veľa rozpráva, ale oveľa menej naozaj vie.
Životný príbeh chalana, potomka slovenských prisťahovalcov do USA, ktorý napriek svojej chorobe šiel za svojím cieľom.
Spolu s "katastrálnym vírusom" skvelá kombinácia ako stráviť pracovný deň v nekonečnom cykle
Kradnú malí zlodeji aj organizované skupiny.
Kto ju platiť nechce, v žiadnej koalícii nebude.
V susedstve rušnej ulice chcú stavať byty.
Pravlk vyhynul pred viac ako 10-tisíc rokmi.