Všetko, čo sa ma dotkne, všetci, ktorí sa ma dotýkajú... Zoznam autorových rubrík: Ako z toho von, Psychiatria, Život a psychiatrický stacioná, Aj také sa mi stáva..., Zo života detí, Majka záchranárka, Z mojej kuchyne, Keď ma múza dokopala..., Dostali ma, Súkromné, Nezaradené
...je z toho poriadny rachot. Na čo narážam? Chcela som byť jedinečná vo svojej preurputnej štíhlosti a nikto ma nesmel predčiť. Prešťať. Alebo podváhovať... Chcela som byť hviezdou na anorektickom a bulimickom nebi a chcela som, aby mi moje prvenstvo nikto a nikdy nevzal. Ak hrozila v mojom okolí nejaká nižšia hmotnosť, menila som sa na šelmu. Síce takú úbohú ale šelmu :)
Keď si to tak teraz spätne premietnem, stratila som kvôli nim najlepšie roky. Puberta to už celkom nebola ale roky „rozpuku“ snáď ešte áno. Čo som čakala v osemnástich? Prijatá na výšku, tréningy s akou – takou vidinou ligového dresu, fasa frajer...čo mi chýbalo ku šťastiu?
Rozbehlo sa to vlastne všetko vtedy, keď ma staršia sestra našla zvracať na záchode. Bolo to na intráku a v tom období som sa nenápadne tvárila, že zjesť poriadnu guču chleba predsa pre nejakú volejbalistku, čo denne trénuje, nemôže byť problémom.
Je to závislosť, ako každá iná. Je jedno, či túžite po fľaši vodky, po haluzi z heroínu alebo po teplom šluku z marlborky. To isté sa deje s jedlom. Je jedno, či máte triašku z nedostatku alkoholu, z nedostatku bieleho prášku alebo zo zavretej trafiky. Máte ju aj z nedostatku jedla. Aký úžasný pocit sa vás zmocní pri hladinke po dvoch deci, taký sa vás zmocní po otvorení plnej chladničky. Je to túžba, ktorej sa ťažko odoláva. Túžba po jedle...
Vraciam sa dlhou chodbou od sestričiek do našej izby, nehľadím pred seba ale skôr hodím letmý pohľad do každej jednej izby, ktorú miniem...niektoré psychošky už spia, iné sedia na svojich posteliach a hompáľajú nohami. Pozerajú doblba, nadblba, podblba (kam inam, ten blb tam musí byť, každému by z toho asi hrablo, dookola to isté, toľko dní...)
Mala obrovské prsia a bola mäkká. Mäkká a teplá, presne taká, akú som potrebovala.
Moja mama sa ma len raz pokúsila vyliečiť konskou porciou jedla. Myslela si, že ak ju dokážem spratať, budem zdravá. Čo už o to, ja by som ju spratala jedna radosť...Len čo s tým jedlom potom...?!
55 kíl, ružové líčka, predklon vďaka zašitému bruchu (z psychiatrie som putovala na šieste poschodie na mandle a odtiaľ ešte na štvrté - na chirurgiu odovzdať slepák). Potom už hajde domov, v ústrety zdravému a nerušenému životu vyliečenej anorektičky (a bulimičky zároveň). Tak utekaj, a popasuj sa s tým ako najlepšie vieš!!!
Ešte jedna osoba z obdobia môjho pobytu na psychiatrii mi utkvela v pamäti. Bola ako mačka. Chvíľu veselá, chvíľu smutná, chvíľu dievčatko, potom cundra. Megi.
Má 16 a žije s bulímiou už nejaký ten deň...
Viete si predstaviť stav, kedy je vám tak neuveriteľne zle, cítite sa tak veľmi ponížená/ý, cítite strašné zhnusenie, až také, že už túžite iba zomrieť?
Prosila ma včera jedna o radu, ako schudnúť "mojím spôsobom". Odmietla som. Nebudem predsa niekomu radiť, ako sa ľahko dostane do sr.čky, keď som v nej kedysi bola a viem, ako smrdí...
(Uaaaau! Nie, ale je to celkom dobrý nápad, tak prečo ma to do pr.ele doteraz nenapadlo?) Po prijatí na psychiatriu som musela najprv odpovedať na niekoľko otázok. Na väčšinu som odpovedala dovtedy už niekoľkokrát, no položili mi jednu, ktorú som doteraz ešte nikdy nepočula.
Pár ľudí mi napísalo, aby som si skúsila spomenúť, ako to všetko začalo a vlastne - prečo? Ak by to niekomu pomohlo v jeho konaní alebo nekonaní, napísala by som o tom okamžite. Myslím si, že v mojej spovedi nikto nenájde odpovede na svoje otázky. Sú to IBA moje otázky a moje odpovede. Ale bez začiatku by nemohol nasledovať koniec a tak píšem o tom, ako sa to s tým mojím nešťastným hazardovaním so zdravím začalo. Je to kocka vložená do mojej mozaiky života, ktorá by nebola úplnou. Je to kocka veľmi súkromná, pre mňa citlivá ale úprimná. Píšem tak, ako to bolo...
Môj posledný článok bol o tom, ako by ste mi "na to" prišli v časoch extrémneho diétovania. Dnes naznačím, ako to vyzerá v období "extrémneho prežierania sa" a v čase spoznávania všetkých záchodov v širokom okolí.
Toto nemá byť návod. Určite nie pre tie, ktoré tým prechádzajú. Sú totiž dostatočne šikovné a vynaliezavé, aby vám prešli cez rozum a aby vás s prehľadom obalamutili. Anorektičky a bulimičky sú majsterky v klamstvách, vo vynaliezavosti a v kamuflovaní. Tento návod je pre vás. Rodičov, priateľov, priateľky, spolužiakov a spolužiačky...Možno máte jednu takú medzi sebou a keď si budete aj naďalej myslieť, že je všetko v poriadku, že iba trošku chudne, mohlo by byť neskoro...
Toto bola veta, ktorú som povedala svojej mame do telefónu na chodbe cvokhausu. Mama na druhej strane asi najprv nechápala a pre istotu sa ešte spýtala: "Kde si?"
