...a tvárí...
Tajomných, odvážnych, mužské sa ti splietajú dokopy a máš pocit, že toho istého chlapa v bielom od hlavy po päty míňaš dnes už tisíci krát... Ženské sú iné. Šikmooké, tmavšie, belšie, odhalené ale aj celkom, celkom schované pod čierňavou ľahulinkej látky, z niektorých vykukujú len obrovské okále, nahrubo olemované čiernou kajalovou ceruzkou, a to ostatné sa dá len šípiť. Nechceš sa dívať priamo do očí, máš pocit, že sa to nepatrí. Že im lezieš do súkromia a kradneš tajomno. Nevieš sa vynadívať, čuduješ sa, keď v zastrčenom obchodíku kdesi v štvrti Satwa sedí za pokladňou jedna taká tmavooká, vlasy prísne zahalené šatkou, ruky od henny a na prsiach vizitka s menom: Zemzem.
...farieb...
Na indických sárí ich nájdeš od výmyslu sveta. Aj na balkónoch, na mozaikách obrovských budov, v korení, uloženom v mechoch na trhu, v čaji a vo víne, ktoré popíjaš po večeroch s priateľmi, milión farieb vo výkladoch, v uliciach, v odleskoch večerných svetiel a nočných reflektorov áut. Sú v drobných mušliach, ktoré vyhrabeš z piesku na dne mora prstami na nohách, farby sú v avokáde, v mangu, v šupinách čerstvo vylovených rýb a v očiach detí. Štebocú si cestou domov zo školy, zastavia sa na chvíľu, aby ti urobili radosť. Usmejú sa, zakývajú... Všade rovnaké...
...zvukov...
Zvykneš si na ne. Na neprestajné vytrubovanie klaksónov, na hubaté zívanie vodiča vo večernom taxíku, na hlasné zvolávanie ovečiek do mešít, zvykneš si na všakovaké jazyky sveta a neprekvapí ťa vôbec nič. Odolávaš ponukám neoblomných nadháňačov a predajcov všetkého možného od rolexiek až po kabelky guči. Usmeješ sa na nich, poďakuješ a kráčaš do ďalšieho oblaku zvukov. Hudba, rozhovory, ľudia, mačky za plotom, lietadlá nad hlavami v minútových intervaloch a tvoje myšlienky...
...prekvapení...
Keď medzi tereňákmi zbadáš na rušnej ulici dobre známu oktávku a vodič ti tam, kde sa vaše cesty rozchádzajú, na rozlúčku zamáva. Keď ľudia nosia do obchodov takmer čerstvo narodené deti, keď jediný krát prejdeš dvojprúdovú cestu a na chodníku ti od adrenalínu búši srdce ako zvon, keď tomu svojmu vravíš – nedrž ma za ruku, nebozkávaj ma v obchode, tu sa to nesmie, a potom stretneš jeho po päty v bielom, ju celú v čiernom, takmer im nevidno kúsok kože, obaja na očiach okuliare rayban a silno sa držia za ruky. Berieš to ako povolenie, že odteraz môžeš aj ty. Krajina prekvapení, kde sa aj chlapi držia za ruky v mene akéhosi brádrhúdu.
...krajina Antonov...
Milých, skromných, okatých a s takými tenkými nohami, že aj Gebreselasie sa môže schovať. Anton miluje sladké, donesie navarenú polievku a ponúkne vás ňou, odmietne ostať ako hosť na párty, ktorú pomáhal pripravovať, bude sa ženiť a teší sa na to, za pomoc nechce peniaze a rád s vami trávi čas. Miluje psov, vašu spoločnosť, keby mal bledšiu pleť, bolo by vidno rumenec. Keď chcete, aby ešte ostal, zašveholí len No, madam a utečie kdesi na autobus...tenké nohy, široký úsmev, Antonova rovnica...
...a ešte
mesto veselých bytoviek * *
mešít na koncoch ulíc * *
niektorých na jednej lodi * *
a iných ľudí v plachetnici * *
mesto živých vtákov * *
mŕtvych vtákov * *
hľadania histórie v stenách múzea * *
minulosti * *
súčasnosti * *
mesto práce * *
aj oddychu kdekoľvek * *
mesto podivínov * *
mesto krásnych žien (ako inak, Sloveniek) * *
mesto najmilších... * *
...a najkrajších psov * *
mesto hlavolamov a hádaniek... * * * Poďakovanie za príjemné chvíle, strávené v tomto meste, v skvelej spoločnosti milých ľudí a poďakovanie za ochotu patrí tejto milej žienke Martine, Janke a Clintovi. Mati, na záver som si neodpustila... .
Taxis. Džokej Hanulay môže ísť do pr... .-)
