Ako ma rozpoznáš? Normálne, nenávidím jedlo!

*Spočiatku som sa snažila iba zdravo stravovať.*Začala som sledovať tabuľky s potravinami a s tým, koľko majú kalórií. Vyberala som si všetko nízkotučné, odtučnené, bez tuku a bez čohokoľvek. *Neskôr to moje stravovanie spočívalo v tom, že som vylúčila všetko mastné, všetko vyprážané, všetko mäsité, odmietla som polievky, prívarky, chlieb aj pečivo, syry, jogurty, údeniny, pochutiny, všetko bolo zlé. Sladkosti boli totálne tabu už dávno, zeleninu som len tak zobkala, ovocie už menej, lebo aj to má v sebe cukry. V čase, kedy som sa cítila ešte celkom fajn, som za celý deň zjedla jablko, kúsok syra veľký ako plátková žuvačka a...už asi nič. Jedlo som zredukovala na totálne minimum.*Vyhýbala som sa rodinným obedom, večeriam, akýmkoľvek oslavám, vyhýbala som sa pozvaniam do reštaurácie, do kaviarne, na koláčik alebo na chatové čurbesy. Keď už som bola na očiach niekoho, kto mi robil spoločnosť pri jedle, v tanieri som sa prplala, jedenie som oddiaľovala, ku stolu som si sadala posledná a modlila som sa, aby všetci medzitým dojedli a nevšimli si, čo robím s jedlom.*Čo som robila s jedlom? Tu je niekoľko príkladov: Vo vačku som vždy mala nejakú servítku, do ktorej som zhúžvala rezeň a strčila ho opäť do gatí. Pri raňajkách som to robila s chlebom alebo rožkom. Kakao a čaj som vylievala do výlevky, kým sa mama išla do kúpeľne nachystať do práce. Čo sa dalo, strkala som do nepriehľadnej vázy na kuchynskom stole. Koľko sa do nej vošlo. Potom som ju neskôr potajomky vyprázdnila. Jedlo od obeda som pri každej (aj sekundovej) príležitosti vrátila späť do hrnca. Polievky, ryža, zemiaky, všetko som sa snažila vrátiť a tvárila som sa, že som to už stihla zjesť. Za takú krátku chvíľu. Veľa jedla som si nosila na tanieri k sebe do izby. Tam už to bolo jednoduché skrývanie. Do sáčkov, do papierov a potom - šup s tým do koša! Smeti som vynášala asi 10 krát za deň, aj keď bol kôš poloprázdny. Vždy som si nejako vymyslela spôsob, ako dostať zvyšky jedla do kontajnera na ulici, aby mi na to nikto neprišiel. *Pohybovú aktivitu som vystupňovala na totálne maximum. Hrala som celkom obstojne volejbal, tréningy sme mali každý deň, v sobotu zápas. Do toho aerobik tri krát do týždňa, telocvik na škole (v dvojodbore som mala zahrnutú telesnú výchovu a vôbec sa s nami nemaznali). Popri tom som si (len tak) cvičila doma. Po večeroch som sa zavierala v kuchyni a prezlečená do športového som končila až o hodinu totálne zapotená - ale spokojná.*Vážila som sa niekoľko krát za deň. Hneď ráno, nahá, pri prezliekaní z pyžama do civilu. V civile o dve minúty na to. Po raňajkách - čistá voda s trochou sirupu. Po desiatej - pol jablka - a na váhu! Do večera som sa odvážila ešte niekoľkokrát a večer pred spaním naposledy. Aj štvrťkilový rozdiel smerom nahor oproti ránu ma dokázal poriadne rozladiť. *Náladu som mala ako na kolotoči. Raz vážna, inokedy veselá. Keď mi bolo dobre, zabudla som na nejedenie, váha išla mierne hore - šok, odmietanie jedla, zlá nálada, chudnutie, váha dolu...a tak dookola. Reagovala som agresívne v dňoch, kedy som nič nezjedla, reagovala som prehnane veselo v dňoch, kedy som zvládla napríklad malú odmenu (za výdrž) v podobe napríklad broskyne. A pol hodinu na to som už premýšľala, koľko z nej priberiem a že ďalší deň nesmiem nič zjesť. *Poznala som každý výklad v meste. Všade som kontrolovala svoju vizáž, v každom výklade som sa čo najmenej okato snažila sčeknúť, či mi netrčí brucho, či nemám veľmi veľký zadok...vždy sa čosi nedokonalé našlo. *Porovnávala som sa s ohromnou pasiou s každou ženou v mojom veku: Mám menší zadok, ako ona? Vyzerám lepšie, ko tamtá? Som štíhlejšia, ako tá, čo prešla okolo? Pamätám si, že počas jazdy autobusom som po celý čas (až kým som nevystúpila) porovnávala štíhlosť nôh prísediacej (aj prísediaceho, veď čo?)s mojimi vychudnutými nohami. (Skúste hádať, kto bol vždy ten porazený a ako to asi bolo v skutočnosti).*Obliekala som si voľné oblečenie (sestra so mnou ale trénovala v jednom družstve a tak jej nemohlo uniknúť, že chudnem...pamätám si, ako som robila doma na koberci strečing, ľahla som si na chrbát, nohu som preložila na protiľahlú stranu k ruke a vtom sestra vošla do izby. Dodnes vidím je zhrozený pohľad, keď zbadala moje rebrá, vykúkajúce spod mikiny.)*Prezliekala som sa vždy veľmi rýchlo a, samozrejme, sama. Tak, približne takáto som bola ja v čase mojej anorexie. Keďže anorexia často kráča ruka v ruke s bulímiou, častokrát sa tieto dve diagnózy prelínajú (kto z koho?), neobišlo to ani mňa. Takže nabudúce - ako to vyzerá, keď sa do toho riadne obuje bulimička.Ak zistíte, že také dievča poznáte, ak väčšina bodov sedí ako r.ť na šerbeľ, potom vás prosím:- nereagujte podráždene a útočne, zbytočne ju tým vyplašíte- nechajte si radšej deň alebo dva a premyslite si slová, ktorými ju oslovíte- opatrne zisťujte, či bol váš odhad správny a či sa naozaj môže jednať o poruchu príjmu potravy- vyhľadajte si dopredu kontakt na osobu (odborníka), ktorá by jej mohla pomôcť a ak bude na to vhodná chvíľa, skúste jej ju ponúknuť (určite nepovie hneď a zaraz áno ale dajte jej pocítiť, že tá možnosť stále existuje. Záleží len na nej, ako sa rozhodne.)- keď si budete istý, buďte priamy, no citlivý a ústretový- nesnažte sa nič nasilu riešiť a nič uponáhľať, to sa jej asi páčiť nebude.Držím všetky palce aj vám, aj im....!