Babka v nebi, krstná mama tiež...

Krstná mala bohový smiech. Smiala sa ako morka, tak kloktavo, tak strašne chytľavo a nahlas, že sme sa ako decká vždy potajomky smiali s ňou. Rodinné stretnutia u babky končili (čo to trepem, aj začínali) kloktavým, morčacím smiechom troch sestier a jedného brata. My, decká, sme sa zabávali svojimi hrami v izbe, ktorá bola na to určená (bola to najlepšia izba, lebo sme mohli zatvoriť dvere, otvoriť kasne, kde sme našli kus bieleho závoja (na hlave ho už mala asi každá budúca nevesta z rodiny), staré šaty po tetkách, také tie prekladané sukne, veľké zelené bodky na bielom podklade, klobúky...My sme si v izbe hrali vadí - nevadí, kto koho rozosmeje (najlepšie to vedela Ľubka, mala také tvárne nosdry, že z nich vedela vystrúhať trojuholníky...jasný víťaz!)Dospeláci hrali v obývačke nevadí - nevadí. Mám pocit, že tam naozaj nikomu nič nevadilo. Alebo, predsalen, keď som rozbila starú, pamätnú, veľmi veľkú vázu, lebo som sa tak ponáhľala (predpokladám, že asi pre soletky), a tá váza stála pri dverách a... o chvíľu už ležala. Babka sa aj trochu hnevala. Alebo, keď som v stave námesačnosti urobila do vane to, čo sa zvyčajne robí na záchode (to väčšie:). A babka sa hnevala aj vtedy, keď Zuzka obtrhala všetky zálistky na chryzantémach v predzáhradke...problém bol len v tom, že to neboli zálistky. Zuzka mala rada chryzantémy, ale tieto sa už mohli vyhodiť.Ale späť ku krstnej. Volala sa Blanka. Nezabudnem na veľa zážitkov spojených s ňou, na jeden však špeciálne. Boli sme - ako už po tisíci krát - na chate u krstných aj s ich troma dcérami. Mala som už dosť rokov, nebola som celkom decko, stála som v kuchyni aj s prostrednou z troch dcér a mali sme za úlohu miešať čosi, čo bublalo v hrnci na peci. Musela v tom byť zásmažka alebo čosi také, lebo odrazu, ako sme tam tak stáli, sme počuli z vedľajšej miestnosti hlas mojej krstnej: "Zuzka, poriadne to miešaj, lebo Ti to nabobtná!"Pustili sme sa obidve do takého strašného rehotu a komentovali sme to pučiac sa pri hrncoch takým tým prisprostasto, rozšafno, puberťáckym spôsobom:...lebo ti to nabobtná:)))...poriadne to pomiešaj, lebo:)))...nabobtná ti to:)))Táto veta mi utkvela v pamäti asi doživotne a dnes, keď počujem slovo nabobtná, mám pocit, že nikto iný okrem nás nemá právo ho používať. Je to naše slovo.*Krstná, keby si ho vyslovila dnes, nesmiala by som sa.*Keby si mi dnes kázala miešať, miešam odušu až dovtedy, kým ma nezastavíš.*Keby si sa dnes chcela zasmiať tak kloktavo, ako vtedy, ja by som asi plakala.*Myslela by som si totiž, že sa mi sníva!Túto básničku som napísala už dávnejšie. Napadlo ma podeliť sa o ňu, lebo som ju písala kedysi v deň, keď majú sviatok všetky mamy. Písala som to, ako by som ja bola tá Zuzka (Janka a Blanka) a ona moja mama. A okrem toho, blíži sa deň narcisov...Ahoj, mami!Tak som tu zas. Ja viem, že asi meškám.Mala som prísť už predvčerom – a naozaj som chcela...Je toho teraz na mňa trochu veľa.Práca, rodina, aj deti...A ozaj, priniesla som kvety, sú pre teba!Sú z našej záhrady.Mami, dúfam, že ti to nevadí,že som dnes prišla sama...Vieš, mama,chcem sa tu s tebou rozprávať a viem,že pri tom budem asi plakaťa ty to nemáš rada.Stále mi chýbaš, každučičký deň!Raz za čas všetko na mňa padá a vtedy strašne chcemtvoju teplú náruč, tvoj úsmev, tvoju radu.A možno počujem tie slová niekde vzadu, čo si mi vravievala:že dávno nie som malá,že už aj ja som mamka a mám deti,a že čas predsa veľmi, veľmi rýchlo letía všetko zahojí...Vidím ťa všade, mami.Keď hľadím do zrkadla, pozerám vlastne na teba.Aj moje ruky, keď sú zapletené do sebasa podobajú na tie tvoje.A starý sveter, čo si nosila, ten asi nikdy neodložím.Cítim v ňom tvoju vôňu. Vždy, keď mi najviac chýbaštak v ňom dokonca aj spím......a potom sa mi sníva o tom,že stojíš u nás doma v kuchyni,že pečieš koláča ja mám tuším meniny alebo dačo také...Vieš, nie je to pre mňa vôbec ľahké, keď sny sú často živšieako spomienky.Ver tomu, že keby sa to dalo,kúpim si rýchlo spiatočné letenkya občas skočím k tebe na kus reči.A pri odchode zasa niečo sľúbim...Alebo len tak zdvihnem telefón a poviem, že ťa ľúbim...Už radšej pôjdem, maminka,Nech ti tam hore teda stále slnko svieti.Aj tak to cítim, že si pri mne, že sa na nás pozeráš...A nabudúce privediem aj deti.