Génius v detskej koži

Mám kamošku Moniku. Myslím, teda viem to celkom určite, že je to moja najlepšia priateľka. Dôvody vysvetľovať nebudem, hlavne, že o nich vieme my. Monika má dvoch synov. Jeden má 4 roky aj voľačo a ten druhý 12. Staršieho poznám už odmalička, kedy ho Monika občas dotiahla do práce a on – malý sráčik, taký sotva dvoj - trojročný, vyliezol ku počítaču a obslúžil sa. Samko sa Monike narodil v siedmom mesiaci tehotenstva. Piplali ho ako kuriatko a vypiplali ho na poriadneho chlapa. Dnes sa mi zdá neuveriteľné, že sa pri návštevách u nich pozerám na toho istého Samka. Chlap ako hora, chlpaté nohy, páperie pod nosom nad hornou perou, šibalský pohľad a zmutovaný hlas...a toť nedávno to bolo sotva meter vysoké, drobučké, modrooké a nezbedné chlapča, ktorého každá veta začínala slovkami „...Maminka, jebo..jebo...ja som chcej....“ (namiesto písmena „l“ používal „j“)Samko sa narodil veľmi skoro a takéto deti sú okamžite po narodení ale aj v neskoršom veku prísne sledované, lebo sa môže stať, že sa s nimi povlečie nejaký menej alebo viac vážny problém. Samko nosí okuliare (problémy so zrakom sú u predčasne narodených detí nezriedkavé), zajakáva sa (možno je to skorým pôrodom, možno jeho citlivosťou), bol sledovaný až do nástupu do prvej triedy v ambulancii pre predčasne narodené deti a jeho mama akýkoľvek problém konzultovala vždy s pediatrom alebo iným odborníkom. Takže, dalo by sa povedať, že Samo z toho vyviazol v podstate „iba“ s odretými ušami. Boli sme s Mončou na káve a tá odrazu spustila, že či mi už vravela, ako dopadli u tej neurologičky, u ktorej boli kvôli Samkovej námesačnosti - a ja že vôbec nič mi o tom nevravela a ona teda začala:„Tak si predstav, neurologička s ním robila nejaké testy, poskakoval na jednej nohe, na druhej nohe, búchala mu s kladivkom do kolien, do lakťov, ja som tam sedela rozvalená v kresle, že veď sme tu v podstate iba na to, aby nám povedala, že je Samo v poriadku a z námesačnosti vyrastie... Ona sa tvárila vážne a keď končila, pomaly sa na mňa pozrela a spustila...“„Čo spustila?“„Noooo, že či mi už niekedy niekto vravel aspoň čosi o detskej mozgovej obrne...“„O čom, preboha?“„Počuješ dobre, vraj má podľa nej s najväčšou pravdepodobnosťou veľmi diskrétnu formu detskej mozgovej obrny a má to už od pôrodu a len sa čuduje, že na to doteraz ešte nikto neprišiel!“„Ešte že sedím, lebo inak by som odpadla!“„Samo sa tváril, že DMO je čosi ako chrípka a nič to s ním nespravilo. Doktorka povedala, že má nadmieru stuhnuté svalstvo nôh a že mu to môže robiť problémy ale zlepšenie už nenastane. Je na to príliš veľký a priveľmi si na svoje nohy privykol. Okrem toho mu na poklepanie kladivkom úplne inak reagovala pravá a ľavá polovica tela.“„A čo teraz?“„Teraz už asi nič...Vieš, čo je najväčšia sila? Ja som ti ho brala do takých šiastich rokov ako decko, ktoré občas zakopne a spadne. Lebo jemu sa to bežne stávalo...Neskôr som mu už začala vyčítať, ako môže byť také drevo a ako sa môže tak hýbať, že nevie poriadne ani chodiť! Raz mi povedal, že cestoval zo školy električkou a že keď vstal a mal z nej vystúpiť, skoro spadol na nos. Spucovala som ho, že či je už úplný „pako“, keď vypadáva z električiek...A každé ráno, kým sa rozbehne, urobí tak šesť, sedem krokov ako golem, a až potom sa mu dajú ohnúť kolená. Kedykoľvek mu chytíš lýtko, má ho tvrdé, ako skala. Dokelu a ja som mu za tú jeho neschopnosť ešte nadávala....“„Ako si mala vedieť, že má DMO?“„No, nijako! Veď ho sledovali od narodenia, vyšetrenia, testy, nikto na nič neprišiel, až táto ženská ...“Moniku to nijako nepoložilo, aj keď diagnóza DMO vyvoláva v ľuďoch strach. Vie predsa, koho má doma čo za chalana je ten jej Samko. Ozaj, viete, kde u neho "ubrali" a kde "pridali"? Samo má rozum dospeláka. V škole mal kvôli tomu od začiatku problémy, že sa pýtal na veci, ktoré jeho rovesníkov ani z rýchlika nezaujímali. Mal v malíčku encyklopédie a svoje vedomosti vedel aj použiť, keď to bolo treba. Mal milión otázok a to niektoré učiteľky privádzalo k alibistickému poznaniu, že je nesústredený, že vyrušuje a že zle spolupracuje...Okrem toho je výborný, ak nie najlepší kamarát s počítačom. Ovláda ho dokonale a vie presne čo a ako. Keď mal 5 rokov, volal ku nim na pevnú linku Monikin švagor a chcel k telefónu jej manžela, lebo potreboval niečo poradiť. Pokašľalo sa mu čosi v počítači a nevedel, ako z toho von. K telefónu sa došuchtal Samko a diplomaticky z neho vymámil, o čo presne ide. Bez toho, že by si odskočil ku svojmu počítaču, navigoval spamäti milého strýca slovne krok po kroku a zavesil slúchadlo. Poradil mu do bodky správne. Dnes, keď sa baví Samko so svojím otcom o počítačoch, Monika do debaty ani nezasahuje, lebo vie, že už dávno ťahá z kratší koniec. „Pochopíš to? Je to dvanásťročný chalan, ktorému musíš chystať raňajky a desiatu, ktorý si pomaly ešte naháňa šušne v nose a vo svojom veku má to, čo má málokto (myslela tým počítač, dalo by sa povedať počítačové delo so všetkým, čo k nemu patrí).Čo tam po nejakej diagnóze po dvanástich rokoch, keď chalanisko nakladá s tým, čo má, úplne dokonale...:)viac napíklad aj na: http://referaty.atlas.sk/odborne-humanitne/psychologia/20333/detska-mozgova-obrna