Keď sa potkne kostra o kostru...

V stacionári sme vtedy boli dve. Ona bola kráľovná, ja len taká perspektívna následníčka trónu. Ale jej žezlo by som prebrala asi iba v tom prípade, keby zomrela. Mala 36 kíl. Najväčšia prdel na tom všetkom je, že mi to chcelo byť dokonca jedno. Chcelo mi byť jedno, že je o dve hlavy menšia, chcela som mať na váhe aspoň o čosi menej, ako ona. No úplný des, keď si to dnes predstavím. Dve anorektičky veľa seba neprežijú. Ony sa pekne krásne neustálym súperením a porovnávaním dopracujú k tomu, že nakoniec padne rozhodnutie – ty alebo ja. Ak sa niektorá nerozhodne na sebe naozaj zamakať a vykašľať sa na to, že ju tá druhá ťahá so sebou do sračiek, môže to skončiť zle. A tak sme sa pekne krásne do nich ťahali. Bola biela ako stena, na rukách a tvári mala výrazné, tmavé chlpy, lícne kosti jej trčali z veľkej hlavy v úplnom kontraste s malým telom. Hlava dospeláčky, telo dvanástky. Bola odpudivá, hnusilo sa mi, ako vyzerá, napriek tomu som k nej bola milá. Povzbudzovala som ju do jedla, do terapií, keď mala depky, rozprávali sme o nich, keď plakala, kľudne som sa pridala...Prečo asi? Chcela som, aby sa vyliečila, aby sa vypásla a jej korunu som chcela nosiť ja. No aká sviňa neúprimná?A tak sme sa navzájom mordovali a vedela som, že ak ju nezabijem ja, zabije sa sama. Mala stále náskok, jedla minimálne, ani vodu nedokázala v sebe udržať. To ja – herečka áno. A vadilo mi to. Sledovala som ju pri obede ako sup...keď jedla málo, chcela som jej všetko napchať do úst násilím a zacvaknúť sánku. Štvalo ma, že má takú sebadisciplínu a zje pol zemiaka namiesto mojich troch. Bolo mi jasné, že keď ich zjedla dvadsať a k tomu šniclu, že s tým pôjde na záchod. Tak som šla aj ja...Paráda, beh telo na telo smerom k smrtke. Tá sa na nás rehnila zakaždým, keď sme sa vážili. Jasne som ju počula za chrbtom, dýchala mi na krk ale mne to bolo jedno.Vzťah dvoch anorektičiek alebo bulimičiek nikdy, nikdy nie je úprimný. Za milými slovami sa ukrývajú jedovaté šípy. Za milým pohľadom sa schováva vražedná grimasa. Tak takéto monštrum som vedela byť :) Preto ich dnes odhováram od vzájomných „milých“ a „nezáväzných“ kávičkových stretnutí. Lebo viem, o čom sú. Preto ich odhováram od toho, aby si vešali na nos svoje hmotnosti, nehmotnosti, výšky, miery a podmiery. Lebo ich to zabíja. Dnes by ma zaujímalo, či ešte "kráľovná " žije...