Ktorá z nás dosiahla vrchol?

Bolo to ešte za oných čias, keď som naháňala po halách volejbalovú loptu a snažila som sa svoje športové umenie dohnať až na olympiádu. Ako inak – nepodarilo sa. Nie, že by som nechcela a nemakala na sebe, skôr som si to vlastnou blbosťou celé pokazila. Bolo to v čase, keď som bola dorastenecká reprezentantka, a to teda voľačo znamenalo! :)Odcestovali sme na turnaj do Belgicka. Niektoré sme sa už z “repre” poznali, niektoré nové ku nám pribudli a tak sme si ich dostatočne všímali, či sú hodné s nami vôbec zdieľať jednu šatňu a drať palubovku na jednej strane ihriska. Bola tam aj ona. Vysočiznááá, ako pravá talianská špageta, štíhla a taká mladučká, že mi pripomínala sŕňa tesne po narodení. Nožičky tenké a vratké, chôdza neistá, nie to ešte dáky poklus alebo rýchly beh. Ale jednu šialenú výhodu mala. Ruky jej narástli také dlhé, že ich mala ako ramená žeriava. Viete si predstaviť ten švih z plného náprahu, čo by s nimi mohla vyčarovať? Keby chcela...Pri tréningoch sme sa tajne s ostatnými starými harcovníčkami pochechtávali a pokukovali a nechápali sme, čo tam to volejbalové nedonosenča vlastne chce? Kto ju medzi nás, multitalenty zavolal? Kto z nej vycítil volejbal? To snáď ani nie je šport, čo tá predvádza...A takto sme sa na nej pekne “bavkali” až do chvíle, keď sme raz mali po večierke na našej izbe sprisahaneckú debatu v nočných košeliach (pardon, nosili sme pyžamá, ako správne športom ošľahané baby, žiadne čipky a kvietky na prsiach...) Len sme tak tliachali do vetra, občas hurónsky výbuch smiechu, pubertálne doťahovačky...keď tu, zaklopkala na dvere ona (volajme ju Miška) a prisadla s nesmelo ku nám. Nič nevravela, tvárila sa na umretie a keď sme si ju po dlhých minútach všimli a oslovili ju, spustila:“Ja to nikdy nedokážem! Veľmi by som to chcela ale nejde mi to! Ja nie som ako vy, ohybná a mrštná, nikto ma neučil tak krásne sa hádzať za loptou, ako to viete vy, neviem zahrať ani poriadne prsty, mám ruky ako v ohni, celkom v kýbli a to je len začiatok...Ja to nezvládnem, nemám na to!"Bolo mi zo začiatku zvláštne, že ju vôbec počujem nahlas prehovoriť. A potom som ju počula už len plakať. Slová z nej išli ako zo studenej sprchy a to bolo samé: nedokážem...neviem...mám toho dosť...idem domov...bolí ma celé telo...A pri odchode si ešte stiahla pyžamové nohavice. Šokovala nás modrinami fialovejšími ako fialky v rozpuku a takými veľkými, že je pokrývali kompletne obidve bedrá (keď je volejbalistka v panvovej oblasti príliš kostnatá a vykúkajú jej bedrové kosti, môže mať obrovský problém, keď sa nenaučí správne padať na zem a zasiahnuť loptu podobratím zospodu – volajme to – hodiť rybku).Odišla - nás prepleskla športová ješitnosť prezlečená za neochvejnú vieru v naše všeschopnosti a išli sme spať. Po celé dva týždne sme na Miškinej tvári nevideli poriadny úsmev, len grimasy bolesti a sklamania. Nedávala som jej veľké šance, že by mohla svoje “danosti” zúročiť. Leda tak na tráve niekde za domom...Prešlo pár rôčkov a ja som sa chodievala na volejbal "trýzniť" už len pasívne. Stretávala som kamarátky, bývalé spoluhráčky, niektoré o mojej psychiatrickej story vedeli celkom dosť, iné videli, že už podľa zúboženej telesnej schránky nie som to, čo som bývala a iba sa sústrastne pohľadom pristavili...A odrazu...reprezentačný zápas, ženské volejbalové družstvo Slovenska...a naša rozheganá srnka! Nádherný volejbal, istota, presné pohyby, rybičky ako vymaľované, úsmev na tvári od prvého setu až po posledný, nadšenie z hry a zo seba samotnej. Krása pozerať sa na ňu...Ja v hľadisku – "majsterka sveta" dávno za zenitom, chorá a labilnejšia ako kedykoľvek predtým.Ona, hviezda na ihrisku – nádherná mladá dáma, úspešná a vyrovnaná.POUČENIE: Miška v začiatkoch veľmi, veľmi chcela dosiahnuť na najvyššie méty, ale nevedela, ako na to. Neverila si, aj keď vedela presne, ako sa volejbal hrá, odkiaľ sa podáva, aké zóny má volejbalové ihrisko, kto má aký post, a na ktorej strane je výhoda servisu. Chcela zbabelo hodiť flintu do žita a zdupkať. A pritom stačilo tak málo.POTREBOVALA USMERNIŤ, UPOZORNIŤ NA CHYBY, KTORÉ ROBÍ, POTREBOVALA PEVNÚ ALE CITLIVÚ RUKU, POTREBOVALA ČLOVEKA, KTORÝ VIE DO DETAILU PREDPOKLADAŤ KAŽDÚ SITUÁCIU POČAS HRY, KTORÝ VIE, KEDY TREBA BOJ PRERUŠIŤ A ZOBRAŤ ODDYCHOVÝ ČAS....TÝM ČLOVEKOM JE TRÉNER!Milé dievčatá, ak sa rozhodnete dobrovoľne na sebe zamakať a dostať sa na svoj súkromný stupienok víťazov, ak sa rozhodnete nevzdať sa a nepoložiť sa po prvom prehratom sete, odporúčam vám, aby ste si dali záležať na výbere trénera. Dobrého trénera, ktorý má dobré skúsenosti. Trénera, ktorý vás pochopí a povedie, ktorý pofúka boľačky, ale aj tvrdo popreháňa po ihrisku. Možno vám aj ponadáva ale to ku športovému zápasu patrí...Keď sa vám znepáči jeden tréner, treba prestúpiť ku inému. Ľahká pomoc...*** Namiesto mena Miška si dosaďte to svoje. Namiesto slovného spojenia "volejbalový zápas" si dosaďte slovo liečba. Namiesto slova tréner si dosaďte slovo dobrý ODBORNÍK (a to je aj moja druhá indícia na ceste z bludného kruhu menom anorexia, bulímia alebo všeobecne PPP)Druhá indícia teda znie: ODBORNÍK alias DOBRÝ TRÉNERP.S: Ospravedlňujem sa za ten dvojzmyselný nadpis, ale nedalo mi:))