Liečenie

Takmer ma aj. Deti boli aj po niekoľkých dňoch stále celkom stráviteľné. Tie moje bez debaty a tie cudzie som strávila niektoré okamžite a niektoré trošku neskôr. Ale v podstate si všetky našli nejakú cestičku, aby zapôsobili. Stačil pohľad, milé slovko, smiešna skomolenina, záchvat plaču v jedálni a zapečená brokolica na maminých nových šuštiakoch...alebo doživotná celiakia a neuveriteľné obmedzenia detskej bezstarostnosti...Decká si okamžite získavali moje body. Vždy si ku nám nájdu cestičku.Stačili tri týždne, aby som získala alergiu na matky. Na tie, ktoré za všetkým hľadajú čosi. Ktorým je aj maximum málo. Ktoré nevidia naľavo, napravo, vidia len seba a svoje decko. Na matky, ktoré majú najprv plnú hubu kvetnatých slov, no stačí, že sa otočia a cítiť z nich len samé sračky. Na ženy, matky, ktoré idú večer v mieri uspať svoje dieťa, prehodiť s vami pár zdvorilostných frázičiek na chodbe a potom sa dokážu posadiť v tme na najvyšší schod schodiska, aby pol hodinu počúvali, ako sa rozprávate s kamoškou na medziposchodí o tom, ako vám lezú manželia na nervy. Získala som alergiu na sladučké mamy, ktoré v záplave materinskej lásky dovolia svojmu dieťaťu skákať po hlavách všetkým okolo a ak by chceli skočiť aj z otvoreného okna, dokázali by ho povzbudiť, postrčiť a zaželať mu: „Aaaach, miláčik, si taký úžasný, nádherne skáčeš!“Mám alergiu na matky, ktorým vadí, že im prinesú obed rovno pod nos o minútu neskôr, ako by si boli želali a zabudli, že práve dnes ich ratolesť absolvovala vyšetrenie na vylúčenie smrteľnej choroby. Také, ktoré sa iným matkám bežne nepošťastí absolvovať. Mám alergiu na matky, ktoré položí, že ich potomok má reflux a postavia kvôli tomu do pozoru celý personál. Primára, lekárky, sestričky – aj tú, čo má doma dieťa s obličkovým nádorom. Úplná paráda! Som doma a nechcem vidieť aspoň týždeň žiadnu matku, okrem svojej vlastnej...