Možno viem, čo potrebuješ...

Dve vidím sedieť v korune stromu. Nie je to vysoko, len toľko, aby pocítili slobodu, ktorá im vlezie do pľúc spolu s o kúštik redším vzduchom, ako je tam dolu. Sedia obkročmo na drapľavých konároch schované za závojom voňavého lístia a celými dlaňami sa snažia tú drapľavosť si zapamätať. Ukľudňuje, utešuje, spája...Niektoré si dopriali prechádzku do dediny a zdá sa, že im robí radosť aj obyčajný rozhovor s malými deťmi, ktoré sa čľapocú v potoku. Svietia im oči radosťou, obdivom z bezprostrednosti ale zaťaté pery miestami prezrádzajú, že ony samé už zabudli...spomienky hlboko uzatvorené v ich Pandoriných skrinkách dostávajú pri potoku krídla... Späť ku tomu domu. Jedna leží na deke v chládku a dve jemné, dôsledné a pozorné ruky jej masírujú chrbát. Stuhnutý, taký, čo má v sebe zapísaný každý jeden predklon a zaznamenané každé jedno vzpriamenie sa. Veľa zápisov, ťažká práca pre ruky. Ale časom aj uzly medzi svalmi povolia a nebude treba nič vymazávať. Bude stačiť prikladať dlane tam, kde sa žiada. Bude stačiť pokoj, uvoľnenie a vedomie dotyku iného človeka na jej tele. Takého, čo v žiadnom prípade nechce ublížiť...Tri z nich sa smejú v izbičke na poschodí. Prehodené na posteli si práve zverujú tajomstvá o chlapcoch. Niektoré túžia, niektoré sa boja ale takmer všetky sa hanbia. Za seba. Neveria si. Vystierajú ruky ku niekomu, kto sám netuší, ako to vlastne nakoniec dopadne. Tajomstvá o chlapcoch sú odľahčením po tajomstvách o rodine. O blízkych alebo o tých, ktorí možno ani netušia...že včera na tej istej posteli, tie isté tri tíško plakali...Jedna sedí v kúpeľni pri záchode a rozmazané oči si už ani nesnaží utrieť. Nech to všetko pekne steká dolu tvárou, nech si to nájde svoju cestičku po dvoch oblúčikoch líč červených od zvracania, nech si to pekne krásne kvapne na chladnú dlážku...Aj tak sa jej zdá, že už nič nemá zmysel a nemá zmysel ten zmysel hľadať... A na druhej strane, za kúpeľňovými dverami počuť tiché klopanie: „Otvor, chcem si len ku tebe sadnúť...Pusť ma...“Dnes sa už ich deň blíži ku koncu. Pre niektorú úspešný v činoch, pre inú v pocitoch. Pre niektoré snáď vo všetkom. Zajtra príde mladá baba, donesie voňavé krémiky, tiene, farby na líčka a kadečo čačkomačkovité, aby im urobila radosť. Každú jednu tvár čaká predstavenie. Na záver, keď sa budú navzájom okukovať, určite nejednej z nich vykĺzne veta:„Bože, veď ty si taká krásna...“Možno viem, čo potrebujú. Vypadnúť preč, nájsť cestičku, naplniť zásobáreň na výdrž, stretnúť ľudí, ktorí chápu...Potrebujú si spomenúť na to, ako chutí detstvo. Potrebujú nakopnúť, aby sa nebáli byť ženou. Takto si nejako si predstavujem dom, v ktorom by si mohli liečiť svoje duše a bôle. Presvetlený, vzdušný, rozľahlý. Nie sterilný zápach stacionárov a nemocníc, nie iskrenie a napätie u nich doma, kde sa všetko len zhoršuje a mnohokrát ignoruje. Ujovia a tety by boli vždy po ruke. Nie raz za týždeň na hodinu. Stále. Žiadne biele plášte, žiadne termíny a návraty. Všetci by chodili v teplákoch a papučiach. Ako doma. S jediným rozdielom. Všade by sa veľa, veľa, straaaašne veľa rozprávalo. A tak si vravím...keď raz budem veľká a budem mať peniaze na veľký dom... .-)Pekný rok 2007